Dnes sme s kolegyňou prišli na strašné zistenie. Viete
o tom, že za 4 a pol mesiaca končí rok 2017? Vie mi niekto povedať
prečo som ešte stále v nálade: Tak teda, kedy začnem s plnením tohtoročných
predsavzatí...hmm....už by som asi mala. A veď ešte času.
No nie. Veď za chvíľu by som si mala začať dávať
predsavzatia na rok 2018. To je hrozné.....
No nič, bedákanie si asi nechám na december. Teraz sa už
radšej vrhnem na tých pár dní, ktoré som strávila na Šikoku, konkrétne v prefektúre
Kagawa. A ak by vás zaujímalo, prečo práve rezancová prefektúra, nuž tak
sa pomenovali samotní Kagawčania, lebo sa pýšia svojím Sanuki udonom, širokými
rezancami. Ako naozaj, vitajte v rezancovej prefektúre bolo napísané snáď
všade!
 |
| Udon v Kotohire, o ktorej napíšem nabudúce |
Pôvodne som toho chcela obehnúť viac, ale namiesto
nezmyselného ponáhľania som sa rozhodla stráviť dlhší čas na miestach, ktoré ma
zaujali. A vlastne som nemala ani celkovo toľko času, koľko by na celé
Šikoku bolo treba. No snáď mi ten ostrov nikam neutečie.
Po skvelom nedeľnom koncerte mojich dievčat som v pondelok
ráno o 5:00 nastupovala na vlak v Ogikubo. Minule, keď som sa po
prekaraokeovanej noci vracala prvým vlakom domov som bola šokovaná, koľko ranných
vtáčat je v Tokiu. No aj tak ma to aj v ten pondelok znova prekvapilo,
keď som si skoro ani nesadla. Ale musím povedať, že cesta nesklamala a sedela
som po každom prestupe, ktorých bolo tuším 11.
Tých 14 hodín mi ubehlo naozaj veľmi rýchlo, presne ako som
dúfala. Zaujímavé bolo, že čím viac som cestovala na západ, o to staršie
vlaky sa začali objavovať, no zároveň i omnoho pohodlnejšie. Okolo Tokia
totiž len zriedka nájdeme náš európsky typ so sedačkami tak ako v autobuse
či lietadle. Sú tam sedačky popri stene vlaku, určite si to pamätáte napríklad
z Cesty do Fantázie. No na západe Japonska som sa už pohodlne mohla vyspať
opretá o okno. A samozrejme tie japonské vlaky boli presné ako
hodinky. Bola som si istá, že keď mám na prestup 2 či 3 minúty, určite to
stihnem. Vlaky vlastne aj tak na seba vždy čakali, keď sa náhodou objavilo pár minútkové
meškanie. Tá doprava je jednoducho tak
zariadená. Až na poslednom prestupe sa mi prekazil plán, keď som sa v Okajame
nezmestila do vlaku mojej destinácie, hlavného mesta prefektúry Kagawa,
Takamacu. To bolo teda ľudí. Ale o to lepšie, keďže som si v ďalšom vlaku
o polhodinku zase sadla.
Hlavný japonský ostrov Honšú a najmenší ostrov Šikoku
spája obrovský most Seto, z ktorého mi nabehla husia koža. Rozprestrel sa
predo mnou krásny výhľad na more a utíchajúci tajfún a búrku. Možno
ste totiž videli na internete zábery obrovského tajfúnu z vesmírnej stanice,
nuž áno, to bolo práve nad juhozápadným Japonskom, keď som tam cestovala. Ale
žiaden strach, naozaj to už odchádzalo a ja som prežila 4 slnečné dni.
 |
| Tu ho máme! |
Prvý deň som sa vybrala na ostrov Šódošima, v doslovnom
preklade ostrov Malá fazuľka, ktorý však bol oveľa väčší než sa zdal. A tiež
sa vlastne o ňom hovorí ako o olivovom ostrove, lebo sa tam netradične
pestujú. V istom momente som mala pocit, že som na dovolenke v Grécku.
No naozaj! Bola tam socha bohyne Atény a jeden tváriac sa grécky veterný
mlyn! A potom ten olivový park, kde som si vyfotila ďalších pár gréckych
fotiek. No a tí ľudia s metlami! Asi viete ako sa fotia Potteráci,
keď idú na miesta, kde sa film natáčal. Vo vzduchu na metle. No tak presne to
isté sa dialo na tejto Malej fazuľke, lebo ako som zistila v ten deň,
natáčala sa tam hraná verzia animovaného Ghibli filmu Kiki’s Delivery Service, ktorý som dokonca
videla. Samozrejme som nič nespoznávala, bolo to už pred 3 rokmi, ale prišlo mi
naozaj vtipné ako sa tam všetci tak metlia. Dorazila som i ku milému
drevenému obchodíku, ktorý bol vo filme Kikinou poštovou stanicou. Strašne rada
chodím na miesta, kde sa natáčali moje obľúbené japonské filmy či seriály,
takže milé prekvapenie.
 |
| Vo vzduchu! Inak áno, tie metly sa tam dali požičať. |
 |
| Kiki's Delivery Service |
 |
| Všade samé olivy |
A tento ostrov je asi populárnym miestom pre filmových
režisérov, lebo sa tu odohrával i známy japonský film Nidžúši no Hitomi,
Dvadsaťštyri očí z roku 1954 o učiteľke a jej žiakoch. Filmová
dedinka tam stojí doteraz ako múzeum a hoci som film zatiaľ nevidela, nenechala
som si ujsť kulisy zo šesťdesiatych rokov. A pozor, tam som zistila , že na Šódošime
sa natáčal aj jeden z mojich najobľúbenejších mysterióznych seriálov, N no
Tame ni (anglický názov The Testimony of N). Akurát som vôbec nestíhala na to
miesto ísť, čo bola hrozná škoda, lebo som si spomenula, ako som o tom vlastne
pred dvoma rokmi čítala.
 |
| Nidžúši no Hitomi múzeum |
Na záver dňa ma čakalo Angel Road, piesočná cestička na mini
ostrov, ktorá je prechodná iba počas odlivu dva krát za deň. Je to miesto pre
zaľúbencov, ktorí si tam sľubujú večnú lásku odkazom na umelých mušľách. Takže
neviem čo som tam robila ja, a vlastne to nebolo ani tak dych berúce ako
na vyfotošopovaných fotkách na internete.
Nevadí, aspoň som sa krásne dostala posledným autobusom k prístavu a na
pevninu sa plavila pri západe slnka s pivom v ruke. Čo viac si priať?
 |
| Angel Road |
Malé zistenia po prvom dni: Veľa čínskych turistov, málo autobusov a mládež na Šódošime sa veľa usmieva.
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára