O tom, ako už neviem ako nazvať blog, lebo píšem iba o sebe

Už som v Japonsku skoro dva roky. Musím povedať že to bola najdlhšia horská dráha v mojom živote. Ale ešte nie som naspäť na pevnej zemi a asi ani nikdy nebudem. Neviem či je to dobré, alebo zlé.

V marci som nenapísala žiaden blog hlavne preto, že to bol pre mňa veľmi ťažký mesiac. V práci sa toho strašne veľa nakopilo a ja som si začala reálne dávať otázku, prečo som tu a pre koho to robím. Koho život to žijem a prečo neviem byť spokojná. Zároveň som si vravela, že je jedno kam pôjdem, všade to bude rovnaké. Prečo nemôžem byť slobodná a musím sa podriaďovať pravidlám spoločnosti, ktoré sú tak strašne nepodstatné. Ako sú v živote oveľa dôležitejšie veci a mňa už unavuje striehnuť na všetky maličkosti, ktoré niekto stanovil ako základ dospelého človeka. Ako by som si mala upraviť vlasy a mejkap aby to nebolo nevhodné, ako podať vizitku prvá aby to nebolo nevhodné, ako si štrngať pohár zospodu aby to nebolo nevhodné,  ako byť úplne iným človekom v práci a mimo nej. Mňa to už naozaj nebaví. Prečo musím svoje životné hodnoty posúvať na poslednú priečku?

Ale zmeniť to viem iba ja sama. Nemyslím tým spoločnosť, ale svoj postoj k nej. A k životu. Veď je iba jeden a ja ho nechcem stráviť tým, že budem zo seba robiť niekoho kým nie som iba pre to, že by sa to malo. Iba preto, aby išli veci hladko a aby nikto nebol s nikým za zlé. Chcem sa realizovať, chcem ľudom pomáhať a vzdelávať seba a druhých. Neriešiť žiadnu byrokraciu a peniaze a veci, ktoré ma nezaujímajú. Zožiera ma práca v japonskej rodinnej firme. Úplne som sa tratila v tom, o čom to je a prečo to robím. Pre koho to robím.

Opäť je tu obdobie, kedy si idem predlžovať víza, čiže nemôžem rozmýšľať nad zmenami. Som viazaná na pracovné víza, a preto nemám úplne voľnú ruku v tom kam sa pohnúť a čo robiť. No v jednom som si istá, práca v japonskej firme naozaj nie je pre mňa. Ja som to vlastne vždy vedela a celú dobu vravím, že nechcem pracovať vo veľkej japonskej firme. Ale naivne som si myslela, že to bude iné vo firme malej, tváriacej sa medzinárodne. Ešte neviem čo sa bude diať, ale popri hľadaní nového bytu pokukujem aj po novej práci. Zatiaľ tak neoficiálne a len občas. Najprv sa musím presťahovať a dať si dokopy túto stránku. Potom sa uvidí.

A aby som nebola zase iba celá negatívna, tak sa podelím so včerajším zážitkom. Zahŕňa to príjemné prekvapenie, pozvanie od kamarátky von. Táto kamarátka bola mojou tutorkou počas pobytu na Shizuoka University. Teraz tiež žije v Tokiu a stretávame sa raz za uhorský rok. Štýlom, že ju musím zavolať ja, inak by sme sa nevideli ďalších 5 rokov. Ale to je u Japoncov úplne normálne. Preto ma veľmi milo prekvapilo keď mi odrazu napísala, či už mám plány na sobotu a nechcem sa pridať na jednu výstavu. Konkrétne výstava dvojnásobného zlatého olympika v krasokorčuľovaní , Yuzuru Hanyua. (ach to naše slovenské skloňovanie...)

Výstava zahŕňala fotografie, originálne kostýmy, medajle a tak.  Kombináciou jeho chlapčenského výzoru, talentu a japonskej láske ku krasokorčuľovaní , je z tohto športovca národný idol. Ale to doslova. Pri niektorých vystavovaných fotkách som pochybovala o tom, pre koho je tá výstava určená. Mladý Yuzuru v školskej uniforme s pohľadom psíka ako hľadí do kamery, zväčnené na fotografii o meter krát dva. Ale bolo mi všetko jasné, keď som si uvedomila, že 90% návštevníkov tvorili staršie japonské ženy medzi 40-60 vekom. Rozplývali sa nad jeho nežným úsmevom a ladným trupom. Musím im dať za pravdu, že by som si ho veru vedela predstaviť v tých mojich idol skupinách, ale predsalen tu nie je od toho. Opäť sa mi potvrdilo, že tá idol kultúra je tu zakorenená a prejavuje sa v rôznych sférach. V popkultúre to síce tvorí špecifickú časť, no naozaj sa s tým dá stretnúť aj v bežnom živote. A ozaj, vraj prvý deň výstavu navštívilo 7000 ľudí...

Fenomenálny Yuzu :)

Mohli sme si stiahnuť appku do mobilu, kde sa dajú prehrať jeho skoky krok po kroku. Ja som sa akurát bavila na jeho výrazoch :D

A mám vôbec začať hovoriť o výrobkoch, ktoré tam predávali? V prvom rade jeho najnovšia fotokniha (kamarátka neodolala), obaly na A4 s jeho fotografiami z ľadu (to som neodolala zase ja), notesky, kľúčenky a pohľadnice. No a najlepšie boli teraz populárne mini stojany s jeho postavou, akoby figúrky. Hej, to predsa potrebuje mať doma každý na poličke! No a pri kúpe sme zadarmo dostali noviny, špeciálne vydanie, kde bola jeho fotografia cez všetky strany. Má to asi meter a pol. Neviem, čo s tým.

Musím raz napísať blog o japonskej posadnutosti v takýchto výrobkoch. A ako to všetci kupujú a zbierajú. A míňajú na tom neskutočné peniaze. (vrátane mňa, ale už sa snažím obmedzovať)

Tak zatiaľ!

Sewitches