O tom, ako som sa sťahovala

Dnes sa konečne pustím do témy, na ktorú sa ma pýta nejeden z vás už nejaký ten rok. Konečne som sa presťahovala do svojho, a tak dnes popíšem ten proces a veci okolo toho. Opäť pripomínam, že je to moja osobná skúsenosť, a určite to nebude všeobecná informácia.

Všetci moji slovenskí a českí kamaráti, žijúci v Tokiu, ma upozorňovali, aké neľahké bude nájsť si v Japonsku byt. Cudzincov tu na mnohých miestach odmietnu, a preto si vraj treba vymedziť aspoň 2-3 mesiace na tú strastiplnú cestu k vytúženému bývaniu.

Možností ako začať je veľa, no pre základný obraz o bytoch a cenách som najprv preskúmala známu webstránku pre hľadanie bytov. Človek si musí rozmyslieť, čo presne hľadá a podľa toho sa dá krásne filtrovať. Rok výstavby, veľkosť bytu, oddelený záchod od kúpeľne, typ platničky v kuchyni, parkovisko pre bicykle, či vzdialenosť od stanice. Mojou najdôležitejšou podmienkou bolo, aby sa byt nachádzal na tej istej linke ako pracovisko a Irish pub, najideálnejšie, aby som sa v pube mohla zastaviť po ceste z práce. To sú teda priority, čo? :D

Tak som sa vybrala asi 2 a pol mesiaca pred uplynutím sharehouse zmluvy  do realitnej kancelárie, ako mi poradila kamarátka, kde by mi mali pomôcť  so všetkým, čo je treba. A tu som aj skončila, lebo prvá informácia, ktorú som sa dozvedela znela nasledovne: „Ale veď to hľadáte príliš skoro! Tie byty, ktoré by som vám teraz ukázal, tu už o 2 mesiace určite nebudú, to je zbytočné. Celý proces trvá asi tak 2-3 týždne.  A máte už peniaze pripravené?“

No keďže som ako cudzinka mala obavy, že to také rýchle a ľahké nebude, ihneď  som ujovi  vylíčila všetky hrôzy, ktorými ma kamaráti strašili. Ten ma ubezpečil, že žiadnu takú skúsenosť nemá, a pokiaľ pracujem v japonskej firme na pracovné víza, nemala by som mať žiaden problém.

A tak som konečne v jednu sobotu začiatkom júna kráčala do realitky s peniazmi na účte a rozhodnutím, že si dnes nájdem byt. Prišla som o pol tretej poobede a vyšla som o siedmej večer. Pán Bruško, čo ma mal na starosti, sa celú dobu venoval iba mne a naozaj som tam bola 4 a pol hodiny. Neskutočné. No ale poporiadku.

Mimo tému, fotka z výletu v Šizuoke

Najprv som vypísala krátku prihlášku, kde som zadala detaily bytu, aký hľadám. V podstate presne to, čo som si filtrovala na webe, takže človek musí presne vedieť, čo chce. Aj napriek tomu som nemala príliš veľké nároky, a preto mu to chudákovi v systéme našlo cez 200 bytov a snažil sa zo mňa dostať ešte nejaké detaily, ktoré by mu zmenšili výber. Začal mi tlačiť niektoré byty, ktoré sa mu pozdávali, aby sme zistili, či ideme správnym smerom. Pochopiteľne, to sprvu nebolo úplne ono a zabralo nám asi 2 hodiny, kým sme sa dopracovali k bytu, na ktorý som sa chcela ísť pozrieť.

Medzitým volal niekoľkým správcom bytov, aby sa uistil, či je ešte daný byt voľný, a nebude problém s cudzinkou. Bála som sa, aby mu to každý nepoložil, no ku podivu sa tak stalo iba raz, a to z dôvodu, že mal správcu zlú skúsenosť. A to mu určite zazlievať nebudem, lebo viem, ako sa niektorí cudzinci v Japonsku správajú. Ale celkom ma pobavilo, ako pán Bruško začínal každý jeden telefonát: “Dobrý deň, tu Bruško. Mám tu jedného záujemcu o byt, mladú slečnu zo Slovenska. Áno, zo Slovenska. Pracuje v japonskej firme a má vynikajúcu japončinu. Prisámbohu, že lepšiu ako ja. Predpokladám, že by to teda nemal byť problém? Nie? No skvelé, tak my sa tu ešte poradíme a ozvem sa, či pôjdeme na prehliadku.“

Na prehliadku sme išli vlakom na vedľajšiu stanicu a pán Bruško mi po ceste ukázal obchody v okolí, retro nákupnú ulicu s maličkými obchodíkmi so zeleninou, domácimi potrebami, či dokonca miestny onsen. Okolie sa mi veľmi páčilo, no budova bytu zvonku už tak úplne nie. Taká mätová zmrzlina, ku ktorej nie veľmi inklinujem, ale tak aspoň trafím domov aj na kilometre.

Byt je troška starší, no v podstate presne to, čo som hľadala. V dostupnej cene s priestorným loftom a iba 10 minút od stanice. Bola som rozhodnutá, a tak sme sa zase vrátili do kancelárie. Konečne som mohla začať podpisovať zmluvu. O siedmej večer, hodinu po zavieračke, som konečne odtiaľ vyčerpaná vyšla.

Výhľad od dverí

Čo  sa týka peňazí, koľko si človek na začiatku musí nachystať, tak treba rátať aspoň s trojnásobkom nájmu. Je to tak preto, že tu funguje tzv. reikin a šikikin. Reikin sú v doslovnom preklade ďakovné peniaze, ináč teda nevratný depozit najčastejšie v sume celého mesačného nájmu. Príde mi to absurdné a hľadala som byt, ktorý toto nemá. Šikikin je vratný depozit opäť v cene mesačného nájmu.  Keď sa človek sťahuje, tieto peniaze sú použité na pokrytie povinnej upratovacej služby, prípadne akýchkoľvek malých opráv a podobne. Ak si človek nezaplatí šikikin na začiatku, na konci ho to tak či tak vyjde podobne. A potom také a onaké poistenia. Sama som bola prekvapená, koľko to nakoniec celé stálo a mala som teda fakt na mále. Bolo mi treba ešte zaplatiť upratanie na sharehouse, nakúpiť si nábytok a spotrebiče a vlastne úplne všetko, lebo veď byt bol úplne holý. Ale už sa tu pomaly zabývam, dnes mi dokonca prišiel huňatý koberec, na ktorom asi strávim celé leto.

Sewitches