O tom, ako sa s Japoncami bavím (iba) o počasí

Ahoj, rok 2019. Na tomto bielom pozadí sme sa stretli iba jeden jediný krát, a to v apríli. Je to vôbec možné? O chvíľu je predsa rok 2020! Už dlho som niečo neľutovala tak, ako zanedbanie môjho blogu po celý jeden rok. Je tu ešte vôbec niekto? Haló?

Dnes som v práci dostala šialenú chuť písať. Úplne o všetkom možnom! Len také banality zo života, veci nad ktorými teraz premýšľam a je toho hneď niekoľko.

Začnem otázkou, ktorá mi blúdi po rozume už pár mesiacov.

Prečo som vlastne tu a čo tu robím? Som tu potrebná?

Nie, nebojte sa, nemám žiadne úmysly vracať sa na Slovensko.

Ide len o to, že som sa v práci postupne dostala na pozíciu koordinátora a som v dennom kontakte so starými tradičnými japonskými korporáciami. Ako možno viete, moja firma sa snaží práve také korporácie globalizovať pomocou rôznych tréningov, aby aspoň troška dohnali svet.

No čím hlbšie som v tom, tým viac pociťujem, aká zbytočná moja existencia pre nich je. Lebo len veľmi malé percento si uvedomuje tú kritickú situáciu, v ktorej Japonsko je, že bez inovácie, globálnych lídrov, jazykových schopností a porozumeniu cudzích kultúr,  zostanú zaseknutí aj v dobe, aj v ekonomike. Ktorá ale bohužiaľ ide dolu vodou.

Premýšľam, prečo sa niekto (akože ja) trepe až zo zahraničia, aby im pomohol vrátiť sa na špičku svetových veľmocí, no oni pre to nepohnú ani prstom. Priam by ma ešte najradšej poslali domov, lebo sa nemám čo starať. Vyjadrujem sa teraz oveľa viac prehnane, než to v skutočnosti je, no nejak tak sa niekedy naozaj cítim, keď sa rozprávam s niektorými, i mladými, Japoncami. A nie je ich málo. A mám sto chutí spýtať sa ich, či sa nehanbia, že i cudzinci sa pre túto krajinu snažia urobiť viac, než oni sami. Teraz ich hádžem všetkých do jedného vreca. Samozrejme, že som sa stretla s úžasnými ľuďmi, ktorí majú rozhľad, sú inteligentní a vedia, že Japonsko sa musí čo najrýchlejšie začať meniť, a aj pre to niečo robia. No jeden v tisícke nestačí. Nie Japonsku. A tak sa pýtam samej seba, prečo tú prácu vlastne robím? Prečo sa snažím pomôcť ľuďom, ktorí o to nestoja? Aby som sa mala lepšie ja, či moje imaginárne deti? Neviem. A ono je to na oveľa dlhšiu debatu, pretože to nemá len tento jediný uhol pohľadu, no sto ďalších. Ale cítim sa bezmocná a zbytočná. Potrebujem zmeniť prácu...no toto je spoločenský problém, pred ktorým asi neujdem nikam.

To mi troška nadväzuje na to, ako si poslednú dobu poriadne neviem sadnúť so žiadnymi Japoncami. Keďže bežní ľudia vôbec nepremýšľajú nad spoločenskými či globálnymi problémami, tak konverzácia začína, i končí veľmi povrchne. Nie žeby som mala potrebu riešiť plasty a práva zvierat na dennom poriadku, no v mojom veku už človek predpokladá (ach, som už stará), že ľudia v podobnom veku budú mať na také veci utvorený názor a vedia o tom debatovať, keď na to náhodou príde. No keď mám potom vysvetľovať 25-ročnému človeku, že nie, nestačí ti iba pas na to, aby si mohol ísť do každej krajiny na svete, ale čo sú to víza (hoci nie nadarmo je japonský pas najsilnejší na svete), tak potom naozaj nemám chuť nadväzovať nové kontakty. Bohužiaľ som potom v okolí tá, čo má vysoké nároky na chlapov, lebo sa neviem uspokojiť s tým, že by sme sa mali do konca života baviť už iba o počasí. No, a máte to tu, Sewi yellow fever sa asi pomaly chýli ku koncu. Ale čo potom?! Možno sa ma po tomto blogu mama prestane pri každom skajpe pýtať, či už mám frajera.

Hej, ale toto mal byť veselý blog. Tak skúsme na to troška ináč. Japonsko je plné možností. Ale to už asi viete. No najviac sa mi páči to, ako sa tu človek môže voľne realizovať  a venovať sa, čomu len chce. Zabudnuté detské sny či koníčky, ktoré sa vedia zmeniť na profesiu oveľa ľahšie a rýchlejšie než by sme čakali. A potom aj úplne banálne veci, ktoré sa človeku postupne zo života vytrácajú z rôznych dôvodov.

Spievam (budem mať druhý koncert!), píšem (už aj prvý originálny song!), fotím (prosím, nech už mám na poriadny foťák!), kreslím (do práce!), cestujem si po Japonsku sama (bezpečne a bez obáv!), behám po koncertoch (až moc) a eventoch (keď ono je to často zadarmo!), chodím na pivo aj pred výplatou (lebo sú tu lacné reťazce, či prívetivý majiteľ pubu!), cítim sa tu sebavedomejšie (lebo mi každý chváli japončinu a oči!),  a mohla by som pokračovať donekonečna. Je toľko vecí, ktoré som začala robiť až v Japonsku. Vecí, ktoré môžem robiť iba v Japonsku, alebo iba vďaka Japonsku. Ja som sa v Japonsku tak zmenila. Bordel v izbe mám síce rovnaký, ako keď som mala 16 (ešte väčší, lebo teraz to za mňa nik neuprace), ale vďaka tým možnostiam sa cítim oveľa kreatívnejšie a nebojácnejšie než kedykoľvek predtým.

 Ja sa vždy tak zamotám do toho, čo som tým celým vlastne chcela povedať. Ja neviem. Asi len to, že ak som vás prvou polovicou blogu vystrašila, že mi je tu zle a chcem ísť domov, tak dúfam, že som vás hneď i vyviedla z omylu. Lebo v konečnom dôsledku aj tak nemôžem žiť bez Morning Musume, takže ma doma asi už nikdy neuvidíte. Iba žeby ma omrzelo sledovať neplnoleté dievčatká ako polonahé poskakujú na pódiu očami pyšnej mamičky v tele slovenskej idol otaku.(to bol vtip, dobre?)

Koniec (dnešných výplodov).

Sewitches

PS: Dnes tu máme veľa zátvoriek, lebo môj vnútorný hlas sa tiež potreboval vyjadriť k danej tematike

PS2: Ale na Vianoce domov idem, juchuchú!