O tom, ako som spievala a oni dvaja neprišli

Neviem sa rozhodnúť, či rok 2020 začal dobre alebo zle. Prelom roka som trávila doma s rodinou na Slovensku, no so zvýšenou teplotou a tečúcim nosom. Po návrate som odspievala svoj narodeninový koncert (o tom o chvíľu), no v práci mi šéfka oznámila, že kolega končí. Pre upresnenie, je to jediný senpai, ktorého v tíme mám a bez neho sme vcelku stratení. Takže od februára budem pod šéfkou ja a asi sa všetko podo mnou zrúti. Do toho sa mi vrátila choroba a momentálne tieto riadky píšem, kým sa drhnem kašľom. Takže asi už chápete, prečo som z roku 2020 taká zmätená. Ani to počasie sa nevie rozhodnúť, či chce pršať alebo snežiť. Ale asi tomu dám fajočku, že som túto zimu videla sneh, nech sme v každej situácii pozitívni!

A teraz teda k tomu môjmu koncertu. Prečo to celé vzniklo, ako to dopadlo a snáď i budúce plány!

Ale pre tých, čo náhodou nevedia o čo ide, tak v nedeľu, 12. januára sa konal, snáď to môžem nazvať, môj prvý  narodeninový event „Simonight ～Birthday ver. 2020～”.

Simonight (jap. Šimonaito) je názov mojich občasných stretnutí, spojený s pitím a zábavou, hoci posledné stretko bolo niekedy pred rokom s kolegami. Dlho som rozmýšľala nad názvom tohtoročného koncertu, chcela som niečo chytľavé, zároveň svojské. No nakoniec som skončila pri zaužívanom Simonight a teda Narodeninová verzia, aby každý vedel, o čo ide.

A prečo a ako sa to celé vlastne zbehlo? Nuž, ak ste stálym čitateľom môjho blogu (ehm, to znamená, že ma čítate aspoň 2 roky, lebo rok som tu nič nedala…), tak viete, že veľmi rada spievam a je to mojou veľkou vášňou, už odkedy som asi v 13. rokoch začala pozerať anime po japonsky. Tá vášeň sa ale premenila v sen zaspievať si s reálnou skupinou, živými hudobnými nástrojmi, hoci k nejakému zakladaniu kapely to nikdy nedospelo. Na to som rozhodne nikdy nemala, ani (zatiaľ?) nemám. A ty, čitateľ, čo si tu teda aspoň tie 2 roky, vieš, že som si odspievala 3 slovenské pesničky so sprievodom pár hudobníkov v mojom obľúbenom Irish pube pred nejakým časom. Bol to super zážitok, no stále vo mne niekde zostala túžba zaspievať si aj po japonsky. Veď spievať po japonsky som predsa vedela skôr, ako po japonsky rozprávať! No práve tá malá skúsenosť v obľúbenom podniku viedla aj k tohtoročnému koncertu.

 Jedna japonská známa, Jarka, ktorú som v Irish pube spoznala, tam síce vtedy zrovna nebola, no od majiteľa veľa počula a mám tiež pocit, že ma počula spievať karaoke na silvestrovskej párty. A tak si tak sedíme na pive a ona sa ma odrazu pýta, či nechcem ísť na ďalší pohárik do iného podniku. Vravím si, prečo nie, kam? A ona stroho: “Volá sa to Hyphen, je to kúsok odtiaľto. Je tam fajn.” Myslím, že som od prekvapenia otvorila ústa dokorán až k úsmevu za pomalého prikyvovania.

Nechajte ma na chvíľu odbočiť od hlavného príbehu, nech vám predstavím Hyphen. Skúsim ale začať z iného konca. Mám jednu obľúbenú chlapčenskú skupinu (názvu sa zdržím, ale kto ma pozná, vie), v ktorej mám obľúbeného člena. Pomenujme ho Dobroslav. Dobroslav je známy tým, že má rád živú muzičku, sám hrá na bicie. Medzi jeho obľúbené podniky vraj patria práve tie, kde sa dá živá hudba vypočuť. Pochopiteľne, pri dobrom jedle a pití, veď je to predsa nejaká celebrita. No jedného dňa sa Dobroslav troška prerátal a Japonskom otriasol škandál, v ktorom figuroval on, o 20 rokov staršia známa herečka a týždenný pobyt v jej apartmáne. Japonskí idoli majú zväčša zakázané randiť (do nejakého veku možno?), aby si udržali nevinný imidž a svojich fanúšikov, v tomto prípade ženského pohlavia. Vôbec s tým nesúhlasím, no japonská spoločnosť si zjavne myslí niečo iné.

Ale naspäť k Dobroslavovi. Vynorila sa informácia, že sa s touto herečkou spoznal a stretával v istom podniku. Áno, už ste sa asi dovtípili, bol to práve Hyphen. Samozrejme, to všetko boli iba špekulácie a nikde nebolo nastopro napísané, že je to pravda. Nikdy by mi nenapadlo tento podnik vyhľadávať, nemala som dôvod. Aj keby to bola pravda, Dobroslav sa už doň nikdy nevráti, to je jasné a ja som nechcela byť taká tá fanúšička, čo prenasleduje osobné životy celebrít. No keď som začala pravidelne chodiť do Irish pubu, náhodou som zistila, že Hyphen je odtiaľ asi 5 minút pešo. To človeku jednoducho nedá! Aj napriek tomu som sa tam nevedela odhodlať ísť sama a prestala som to riešiť. No a presne vtedy sa ma známa v pube pýta, či nechcem ísť na ďalší pohárik do iného podniku. To sa nedá nejsť!

Majiteľ Hyphenu je taký týpek , štyridsiatnik , ktorý vlastní ďalšie rôzne podniky, ale všetky majú niečo spoločné. Nie sú tak úplne pre bežného občana, ktorý trávi celý deň v práci za stolom, nad nudnou rutinnou prácou. Majú taký elegantný šmrnc, no zároveň sa človek cíti útulne. Do Hyphenu sa vchádza drevenými schodmi do podzemia, kde vládne prítmie pri umelých sviečkach a celý priestor na mňa pôsobí ako taký európsky antikvariát spojený s kaviarničkou. Prečo by aj nie, cez deň je to čajovňa (ešte som tam nikdy nebola) a večer komorný hudobný bar. Je to veľmi dobre skryté útočisko práve pre ľudí, ako je Dobroslav.

A tak ma tam Jarka priviedla, usadila na barovú stoličku a predstavila ako speváčku. Z čista jasna, asi si spomenula na to moje silvestrovské zavýjanie a to, že som spievala aj po slovensky. Keď majiteľovi hudobného baru predstavíte cudzinku, ktorá vie perfektne po japonsky a je vraj speváčka, ako si myslíte, že asi zareaguje? Samozrejme, zase nešlo všetko tak rýchlo, hneď som to poprela, no bol to asi taký správny prvý dojem, ktorý som si ale asi na chvíľu naštrbila, keď som sa ho spýtala, či pozná Dobroslava, a je pravda, čo sa o tomto podniku vraví. Tváril sa, že nevie o čom hovorím a ja som to nechala tak. No keď sme sa postupne začali rozprávať a on zistil, že asi nie som úplne šialená a divná, sám od seba mi odrazu hovorí: “Ináč, je to pravda. Zoznámili sa a stretávali sa tu.” Zaskočila ma jeho náhla úprimnosť, a mala som nutkanie spýtať sa viac. No radšej som si zahryzla do jazyka a len som sa s rozžiareným úsmevom spýtala: “Takže tá stolička, na ktorej teraz sedím….tak…tak on akože…tiež na nej sedával? Tu? Presne na tejto?”  Majiteľ vybuchol do smiechu a prikývol. Myslím, že som si v tom momente získala jeho priazeň. Začala som tam chodiť pravidelne, hoci nie tak často ako do pubu, lebo každovečerné koncerty boli pre moju peňaženku náročné, no niekedy som dostala pozvánku zdarma, inokedy som chodila až po desiatej večer, kedy tam už boli iba stálice. Majiteľ si ma veľmi obľúbil a vždy keď sme sa stretli, mi hovoril, že by som mala ísť do šoubiznisu, lebo som vtipná, zaujímavá a pokiaľ viem aj spievať, tak ma je vraj veľká škoda. Vždy mi to lichotilo, už dlho som chcela skúsiť vystúpiť v telke alebo tak (možno si pamätáte na môj konkurz do NHK World relácie), no nevedela som veľmi, ako na to. A potom mi niekedy po lete v roku 2019 vraví, nech už konečne u nich zaspievam. Že život je len jeden a treba sa chytiť každej šance, skúšať nové veci. Otvoril kalendár a pýta sa:” Kedy máš narodeniny? “ ”15. januára”, odpovedám. “Perfektné, tak teda tu ti dám tento víkend, nedeľa 12., máš to zarezervované.“ “Prosím?” “ No narodeninový koncert predsa!” “ …???Okej??? Ale veď si ma nikdy nepočul spievať!” “ Som si istý, že to bude super.” “ Fuuu….tak fajn! Ďakujem! Pokúsim sa nepokaziť tvojmu podniku meno.”

A takto som sa dostala k môjmu koncertu, splnenému snu a  hoci sa toho veľa udialo a možno Dobroslav nemá pekné spomienky na Hyphen a som si istá, že sa tam už nikdy nevráti, tak už len pocit, že som mala koncert na mieste, ktoré on kedysi navštevoval práve z toho dôvodu (aspoň tomu verím), ma neskutočne teší a zároveň som rada, že som si tam našla svoje miesto z iných dôvodov a nie preto, že to je “jeho bývalý obľúbený podnik”.

Ak ste sa dočítali až sem, tak gratulujem. Neviem, kedy som sa naposledy takto rozpísala. A ako to nakoniec celé dopadlo?  S pomocou dvoch kamarátov, ktorí sa nechali ukecať na akustickú gitaru a keybord, všetkých ostatných kamarátov a kolegov, ktorí zaplatili nemalé vstupné a prišli sa na to celé pozrieť a v neposlednom rade podpore majiteľa Hyphenu a stafákov, to bol podľa mňa veľmi úspešný večer. Odspievala som 8 songov (setlist prihodím na koniec), z ktorého bol jeden slovenský a zvyšok japonských. Na začiatku som mala trému a odrazilo sa to na asi prvých dvoch songoch, plus som ešte dorážala posledné zvyšky novoročnej choroby zo Slovenska. Ale veľmi som sa zabavila a podľa reakcií divákov aj oni. Vraj aj obkec medzi songami bol fajn, aj keď som nemala viac menej nič prichystané. Ale asi aj práve preto sme sa spolu všetci nasmiali.

A zabudla som spomenúť, že som chcela pozvať aj Dobroslava, ale mal v ten istý deň koncert vo Fukuoke, čo je viac menej na druhom konci Japonska. A ešte aj moju najobľúbenejšiu členku z Morning Musume, lebo prečo nie. Ale ani jeden neprišiel. Nechápem, ako je to možné!

V každom prípade naozaj ďakujem všetkým, čo prišli, aj tým, čo pozerali stream, a dúfam, že si niečo podobné raz niekedy zase zopakujeme. O rok mám okrúhliny, no ešte predtým ma už majiteľ nahovára na apríl-máj. K narodeninám som od neho dostala hodinu spevu (lebo predsa len, nemám ani poriadne základy a treba tréning) a už kuje ďalšie plány, čo so mnou. Vždy si budem vážiť každé jedno stretnutie a príležitosť. Nikdy totiž nevieme, ako nám to ovplyvní život a čo všetko nám to prinesie. Nebyť Dobroslava, nebyť Jarky, nebyť majiteľa…nemala by som takéto úžasné zážitky a skúsenosti. Verím, že všetko, čo sa deje, má svoj dôvod. Ešte raz ďakujem!

Snáď sa chlapci nenahnevajú, že ich sem takto strčím. Totiž sme sa zabudli spolu odfotiť!

Setlist:

1. Ootsuka Ai – Neko ni Fuusen

2. Do As Infinity – Fukai Mori (Inuyasha ending song)

3. Billy Barman – Strmá voda

4. Yorushika – Hitchcock

5. Hey! Say! JUMP – Star Time (tváriac sa ako ballad version)

6. Morning Musume – I WISH (tváriac sa ako updated version)

7. Asian Kung-Fu Generation – Solanin

8. Wada Kouji – Butter-fly (Digimon opening song)

Sewitches