O japonských manuáloch na to, ako dosiahnuť úspech

Už asi viete, že Japonci majú na všetko manuály. Aj na to, ako si na verejných záchodoch umyť ruky, či ako si (ne)sadnúť na záchod. Ale o tom zase inokedy. Dnes si povieme niečo o tom, ako na japonské pohovory do práce. Ale ešte predtým, taký úvod, prečo a ako som sa k tomu dostala.

Myslím, že slovné spojenie „Mala by som zmeniť prácu“, by vo vyhľadávači na blogu naskočilo aspoň 50-krát. V predošlom blogu som spomínala, že sa už nevnímam ako „Ja v Japonsku“, ale už iba ako „Ja“. A to moje „Ja“ sa konečne rozhodlo nefňukať a urobiť niečo so svojím životom. Skoro celý život som sa pohybovala v umeleckých sférach, na základke to bola ZUŠ-ka (výtvarka) a CVČ-ko (foklórny súbor), potom grafika na strednej umeleckej škole a nakoniec aj na výške som skončila na Výtvarnej výchove, zameranej na vzdelanie a Vizuálnej tvorbe, zameranej na vzdelanie (musím povedať, že dva najužitočnejšie odbory na svete!), hoci som už úplne nechcela. Aspoň nie v dobe pred pobytom v Šizuoke. Ten mi navrátil lásku k umeniu a kresleniu.

Bohužiaľ to nevydržalo dlho. Keď som prišla do Japonska, práca v takom odbore sa pre cudzinca len tak ľahko nájsť nedá. Teraz je zo mňa biznis žena a vždy, keď  v čiernych lodičkách a saku kráčam ku klientovi tokijskou časťou Ótemači, v ktorej sídlia všetky japonské korporáty, ktoré hýbu japonskou ekonomikou, tak si vravím: “Toto nie som ja. Čo tu robím. Ja nechcem.“ Vždy som sa bála urobiť z koníčka prácu, no napriek tomu mi v živote začala neskutočne chýbať kreativita, farby, zvuky, ľudia ako ja. Keď som ešte pracovala v hoteli v Šizuoke a rozhodla sa zmeniť prácu, hľadala som si ju v kreatívnom odbore. No nemala som vôbec šťastie. Neozvali sa mi ani z jednej ponuky. Veľmi ma to odradilo a povedala som si, že som cudzinka a nemám šancu sa uchádzať o prácu určenú Japoncom. Že jediné, čo mi zostáva, je zapnúť si nejaký web zameraný na „Prácu pre cudzincov“, „Prácu pre bilingválnych“ a robiť v odbore, ktorý ma nebaví. Niežeby ma jazyky nebavili, ale pokiaľ to vyslovene nie je učiteľ angličtiny, tak sú tie džoby o všetkom inom, len nie o jazykoch. A tak som sa dostala tam, kde som teraz. Mimo kreatívny odbor ma zaujímali zahraničné výmenné pobyty, multikultúra a veci okolo, a tak sa mi to zo začiatku celkom pozdávalo. No čím dlhšie tu som, tým viac zisťujem, že to je o niečom inom, hlbšom a väčšom, prínosom do spoločnosti, a to nie je pre mňa.

Prešli tri roky. Tri neskutočné roky, plné nových informácií, poznaní, zručností, seba prekonania, ale aj sebazaprenia. Dalo mi to veľa, najviac v živote. Naozaj. Ale už potrebujem ísť ďalej. Mám 29, bordel v izbe, som tučná(akože viac než obvykle), mastí sa mi ofina, odkedy si ju nechávam odrastať, lebo si ju stále strkám za ucho, bolí ma chrbát, mám problémy s trávením. Je toho veľa a nehovorím, že všetkému je na vine práca. Ale mám pocit, že som sa dostala do začarovaného kruhu. Ktorému ale v roku 2020 hovorím dosť! Chcem konečne robiť niečo, čo ma baví, začať naberať konkrétne skúsenosti, ktoré sa mi priamo napoja na sen, ktorý si chcem v budúcnosti splniť. Chcem sa začať cítiť zdravo a vyrovnane, chcem bicykel! Chcem nový počítač, aby som mohla pravidelne a kdekoľvek písať! Chcem byť produktívna aj cez víkend, venovať sa maľovaniu a novým jazykom, kamarátom aj koncertom. Ale nie preto, že je to jediné čo mi pomáha proti stresu z práce. Ale preto, že chcem a prináša mi to radosť. A viem, že sa to nezmení len tým, že zmením prácu. No verím, že zmena prostredia je dobrý spúšťač ďalších zmien.

A tak som dala výpoveď a od mája začínam v novej práci. Kreatívnej práci!(snáď) 

Bližšie porozprávam inokedy, dnes si povieme viac o tom, ako to vyzeralo na pohovoroch, ako som sa pripravovala a aký pekný trapas sa mi stal. Ako inak.

Rieka Tamagawa

Manuál na to, ako napísať rovnaký životopis ako všetci, no zároveň nie

V Japonsku sa nepíšu krásne nadizajnované životopisy, no sú tu formáty, ktoré človek vyplní podľa manuálu. Formáty sa od seba niekedy mierne líšia, no výpovedná hodnota sa nemení. Najdôležitejšie na začiatok je ukázať, že som dostatočne zručný vygoogliť si, ako sa životopisy správne píšu. Taký základ zahŕňa osobné info, vzdelanie, história práce, získané certifikáty, vrátane vodičáku, originálne predstavenie, prečo sa o danú prácu uchádzam, silné a slabé stránky, zdravotný stav. Na každú jednu kolónku človek na internete nájde desiatky článkov, ako ich správne vyplniť, vzory, slová, ktoré by mal zahrnúť. Je to šialené. Najviac ma rozosmiali ukážky originálneho predstavenia. To naozaj?

Dnes už sa aj Japonsko digitalizuje, no ešte stále nájdeme veľa firiem, ktoré vyžadujú ručne písané životopisy zaslané poštou. Vraj podľa písma spoznajú charakter človeka. Takýmto firmám sa už vyhýbam oblúkom. Funguje tu veľa agentúr, ako napríklad naša Profesia.sk, no keďže *šúšoku alebo *tenšoku kacudó je kultúra sama o sebe, takýchto webov tu je neúrekom a predbiehajú sa, kto ponúka jednoduchšie vyhľadávanie a komunikáciu s firmami. V jednej takej agentúre v Japonsku pracuje moja slovenská kamarátka, tak sa radšej nebudem o tom rozpisovať, inak mi  ešte náhodou na všetko povie, že to tak nie je! Ale možno by som s ňou mohla urobiť rozhovor...hm?

Výlet do oblasti Okutama, mliečko po skvelom onsene

Manuál na to, ako odkomunikovať cez mail ďalšie pohovory a detaily

Keď sa podarí uspieť v prvom kole, preosiatí životopisov, a pozvú vás na prvý pohovor, prvé čo treba spraviť je vygoogliť si, ako sa správne a slušne odpisuje na také pozvanie. Rozmýšľam, ako toto celé prebiehalo, keď ešte nebol internet. No to je jedno. V každom prípade je najlepšie použiť opäť nejaký vzor, na tom sa nedá nič pokaziť. Len pozor na to, aby ste správne dosadili svoje meno a názov firmy! A vraj je dobré pri odpovedaní doplniť do subjektu svoje meno, nech človek na druhej strane hneď vie, ktorý z tých XY kandidátov berie najväčšie ohľady na rýchlosť komunikácie. Ale radšej si o tom pozrite viac článkov, lebo na inom webe píšu, že sa subjekt meniť nemá!

V každom prípade, keď som bola na pohovore, tak ma pochválili, akú profesionálnu komunikáciu som cez maily viedla. Takže vzory, opakujem, používajte vzory! Ale iba ak máte naozaj daný level japončiny, inak to časom nemusí dopadnúť dobre, keď vám na to prídu.

Manuál na to, ako uspieť na pohovore ako všetci, ale len ty sám

Pred prvým pohovorom si treba naštudovať firmu, kam sa hlásime. To dáva zmysel. No rozhodne netreba vynechať článok o tom, ako sa za jednu minútu predstaviť a čo robiť, ak nám náhodou zadajú minúty tri. Ďalej článok o najčastejšie položených otázkach a ako na ne originálne, ale podľa vzoru odpovedať. Moja najobľúbenejšia otázka je, „Čo by ste robili, ak by vám ponúkli inú pozíciu, než na ktorú sa hlásite?“ Hm, no pokiaľ viem, čo chcem robiť a presne z toho dôvodu sa tam hlásim, tak by ma to asi úplne nepotešilo. Druhá vec je, ako v tej chvíli na to odpovedať, lebo to ešte stále nemusí znamenať, že vás na tú inú pozíciu chcú dať, hoci pravdepodobnosť je veľká.

Ďalej nesmieme zabudnúť na to, že musíme pôsobiť veselo, usmievať sa, ale nie zase ako blbec. Že musíme byť rozhodný a plný sebavedomia. Ale nie zas veľmi, veď sme predsa v Japonsku.

Za posledný mesiac som bola v dvoch firmách na pohovoroch. Musím sa pochváliť, prvá bola veľká známa entertainment agentúra, pod ktorou sú i niektorí moji obľúbení herci či hudobné skupiny. Najväčší dojem na mňa zanechal moment, keď som vošla do vstupnej haly cez dizajnové drevené dvere a na bielej stene bola obrovská obrazovka, ktorá práve premietala koncert obľúbenej skupiny. Cítila som sa ako vo sne. No potom už prišlo na pohovor. Pani na prvý pohľad pôsobila sympaticky a neformálne, čo ma prekvapilo, ale v zábavnom priemysle to je možno bežné. Mala som si priniesť životopis. Keďže som doma nemala žiaden priesvitný obal, iba samé také s ksichtami obľúbených mužských a ženských idolov, tak som doma vzala prvý obal, čo som mala po ruke s tým, že si to v práci vymením, tam ich máme dosť. To som aj urobila a do kabelky si dala oba obaly. Po tom, čo ma pani na pohovore vyzvala, aby som si vytiahla životopis, som sa začala hrabať v kabelke. A čo by osud nechcel, z kabelky mi znenazdajky vykukla hlava mladého chlapca zo známej skupiny King and Prince (nie, nepýtajte sa ma, prečo sa tak volajú a prečo to vlastním). Pani celú dobu na mňa uprene hľadela, ako sa mi nedarí tú hlavu strčiť naspäť do kabelky. Hlava neoblomná! Rozpačito som sa usmiala a vravím “Tak ste ma už odhalili, hahaha“ a snažila sa tú trápnu situáciu zachrániť tým, že som akože reálny fanúšik japonského šoubiznisu. Pani sa tiež nútene zasmiala a mne sa konečne podarilo vyhrabať správny obal. Neviem, čo je lepšie, či to, že tá skupina nie je pod ich agentúrou, alebo ak by bola a ja by som pôsobila ako úplný stalker.

Nevadí, nejak som to prežila a pohovor  sa začal. Bohužiaľ, mojou spomínanou najobľúbenejšou otázkou. Čo by som robila, ak by mi ponúkli inú pozíciu, než na akú sa hlásim. Po chvíli mi bolo vysvetlené, že vlastne nemám potrebné skúsenosti a zručnosti, a jedinú pozíciu, ktorú mi vedia ponúknuť, je dievča pre všetko....teda pardon, sekretárka. Spomínala som, že mením prácu, lebo chcem robiť niečo kreatívne? Zdá sa, že to i tá pani prepočula, hoci som to zahrnula do môjho originálneho predstavenia. Básnická otázka do éteru „Naozaj si chcete zamestnať cudzinca, ktorý ovláda angličtinu a japončinu na vysokej úrovni, má pod sebou veľké projekty, ktoré ako koordinátor manažuje od návrhu, cez implementáciu až po reálny support klientov, ktorí boli vyslaní do zahraničia a má 3- ročnú skúsenosť práce v japonskej human resource development firme, na pozíciu človeka, ktorý (obrazne) utiera zadky vysoko postaveným výkonným pracovníkom? Nie je to úplné popretie všetkého, čo ten človek doteraz robil a ako by vám mohol byť užitočný?“. Nemyslím si o sebe, že som úžasná, no necítila som sa veľmi pozitívne, keď mi pani vykreslila náplň práce jedinej pozície, na ktorú sa podľa nej hodím. Našťastie sa mi už neozvali, tak som to nemusela vôbec riešiť.

Milá stanica Širomaru

Ale toto mal byť manuál o tom, ako na pohovore uspieť. Nuž, na tom druhom to už bolo lepšie a úspešne  som prácu dostala. Firma sa podobá tej terajšej, v zmysle, že je malá a tak človek na pohovore nie je iba ďalší pán na holenie, no naozaj má možnosť porozprávať čo a ako. Inak by sa mi určite nepodarilo dostať sa až k tomu, že mi manažérka ešte pred ponukou práce potmehúdsky hovorí: „ Tak ja si tu teda zo životopisu opíšem vaše číslo a zavolám vás na Morning Musume dvd home-párty s deckami, ktoré sú veľkými fanúšikmi. Syn chodí vždy sám na koncerty, musím vás zoznámiť! “.

Upozorňujem, že to nie je dôvod, prečo som tú ponuku práce nakoniec zobrala. Ale to mi asi nikto neuverí.

Na záver musím povedať, že si zatiaľ držím super pohovorovú úspešnosť. Za 3 pohovory v Japonsku mám 2 úspešné, to je 66.66%!

Sewitches

*šúšoku kacudó=job hunting

*tenšoku kacudó=job hunting ale konkrétne zmena z jednej práce na inú

PS: Už dlho som to blogu nedala tématickú hudbu, (hoci na fejsbuku často),tak tu je Magnolia Factory a ich rozlúčková The flower of youth↓