Zo série výletov po Japonsku, alebo o tom, ako som sa skamarátila so zimou

Už dávno som si zvykla cestovať sama, no úprimne, niekedy by som si priala byť na tých a onakých miestach s niekým. Keď som sama, ochkať, jejkať, žasnúť nad krásami a zaujímavosťami niektorých miest je občas také osamelé. Potom si spomeniem na svoju povahu, ktorá keď sa ocitá v skupine ľudí, snaží sa urobiť všetko preto, aby bol každý jeden spokojný. A to sa v prípade pohodového výletu môže niekedy zmeniť na neustály stres, či sú spoločníci spokojní a užívajú si to. Ani neviem, odkedy takto fungujem, či ma to pochytilo až v Japonsku, alebo som také sklony mala dávno predtým. V každom prípade je tento úvod do môjho novoročného výletu už príliš dlhý, tak to už nebudem toľko naťahovať.

Dva mesiace som si plánovala výlet do prefektúry Jamagata iba preto, aby som sa 3 dni predtým rozhodla, že neznášam zimu, neprežila by som túto severne položenú časť Japonska, a tak som zmenila destináciu na Gifu, kde je zima menšia. V zime som ešte po Japonsku nikdy poriadne necestovala, no nakoľko v Tokiu nevideli poriadny sneh už rok, vravím si, že tých pár dní by sa mi celkom páčilo aspoň na navodenie atmosféry. Tomu pochopiteľne predchádzal nákup HeatTech spodnej bielizne, najpopulárnejšej otepľovacej značky v Japonsku.

A tak som druhého januára 2019 o siedmej ráno sedela v autobuse do mesta Takajama. Mala som obrovské šťastie, že tri dni pred ešte boli voľné autobusy i ubytovania, hoci ako obvykle, nepodarilo sa mi na jednom mieste nájsť rovnaký nocľah na oba dni. Bála som sa, že budú cesty upchaté a taktiež, že nás v horách skolí sneh a ja zabijem jeden deň iba cestou tam. No na moje prekvapenie, autobus dorazil do Takajami 12:28, dve minúty pred oficiálnym príchodom.

Ako prvé môj zrak upútala kaviareň, s názvom Šunga, do ktorej som sa rozhodne neodvážila vstúpiť. Pre tých menej znalých, šunga je erotika tlačená japonským drevorezom ukiyo-e, ktorá bola na vrchole v období Edo. Veľa fanúšikov mangy hentai sa na šungu odvoláva, ako na stvoriteľa chobotnicových dobrodružstiev. No toto naozaj nebudem ďalej rozvíjať. Bol to rozhodne zvláštny prvý dojem mesta.

Obhliadku Takajami som zahájila krátkou návštevou historickej budovy, po ktorej som sa vydala na  prechádzku lesom, kde nebolo ani nohy a ja som sa cítila ako v slovenskej vianočnej rozprávke. Táto trasa ma zaviedla až do chrámovej oblasti, kde som stúpala niekoľko schodísk, aby som znova a znova vdýchavala tú zvláštnu atmosféru, ktorá na takýchto miestach panuje. Hlavne ak po ceste stretnete iba jedného človeka. 

Podvečer som ukončila v tradičnej kaviarni, kde som si napriek skoro mínusovým teplotám dala zmrzlinový pohár s čajom. V ten deň som mala rezervovaný hostel a na moje prekvapenie sa večer konala *nabe párty. Ale keďže bol hostel plný Číňanov a veľa sa po anglicky nerozprávalo, tak som sa napráskala, prehodila pár slov s Indonézankou a išla spať.

(mimochodom, to dievča sedelo v rovnakom buse Tokio-Takajama, bola v rovnakom hosteli a mala rovnaký plán na druhý deň ako ja...nie je to troška strašidelné?)

Na druhý deň ráno som sa vybrala na jednodňový výlet do dedinky Širakawa-gó, ktorá je zapísaná v UNESCO. Táto tradičná dedinka je položená v horskom údolí pri rieke a to som už mala aj slzy na krajíčku pri pohľade na tie milé drevené domčeky  s hrubou pokrývkou snehu. Dojem troška pokazili čínski turisti, ktorých tam bolo neúrekom. Najviac asi v momente, kedy som čakala na autobus k vyhliadke na dedinku, bola mi celkom zima, pomaly začínalo snežiť a jeden mladý čínsky chlapec za mnou, ktorý sa pomaly ale isto posúval dopredu, do mňa vrazil a skoro vypichol dáždnikom oko. Akože naozaj. A ani bú ani mú. 

Na vyhliadke sa opäť tlačili a predbiehali na fotospot, no vravím si, že sa nebudem rozčuľovať, som predsa na novoročnom nestresovom výlete. V každom prípade, Širakawa-gó bola krásna a za riekou bol i malý skanzen, ktorý som na záver navštívila. Ten bol už naozaj ako vystrihnutý z pohľadnice. Nakúpila som tam veru kopec pohľadníc, že teda konečne budem dobrá dcéra, vnučka a kamarátka a pošlem pozdrav z Japonska. Ak toto teraz čítate, tak viete, že ste sa nikdy žiadnej pohľadnice nedočkali. Tak možno zase nabudúce.

No a tu mi končia fotky, podľa ktorých som písala, pretože tento blog dopisujem skoro o rok a pol neskôr a zistila som, že som si zvyšok zrejme neskopírovala do počítača. To bude tým, ako mi stále ten počítač blbne a nefunguje tak, ako má. Normálne si nepamätám, kde som v tú noc spala, no asi to nestojí za zmienku, lebo ani na instagrame nevidím žiadnu fotku. Na druhý deň bolo krásne počasie a ja som sa autobusom terigala do hlbín oblasti Okuhida, kde mojou jedinou zastávkou bola lanovka Šinhotaka. Škoda tých fotiek, lebo tam bol úžasný výhľad, kontrast tmavomodrej oblohy a snehobielych hôr rozprestierajúcich sa navôkol až kam oko dovidelo. To bol moment, kedy som bola naozaj rada, že som sa rozhodla ísť aj v tej strašnej zime na novoročný výlet. Hoci som nemala ani dobrú obuv ani oblečenie, cítila som sa tak viac slovensky v tom snehu. 

Poobede som sa autobusom kúsok vrátila a vystúpila na zastávke, kde bolo iba pár domov pri ceste a vysnený rjokan. Na recepcii ma privítal milý ujo, ktorý ma zaviedol do mojej japonskej izbietky s tatami. Pocítila som takú nostalgiu a zároveň nadšenie dospelej samostatnej ženy, ktorá si vie dovoliť takýto nie síce úplne luxusný, no veľmi pohodlný pobyt na úrovni. Stále som v takom študentskom móde, lebo žijem sama v menšom staršom byte, varím si študentské jedlá (ale už sa pomaly začínam učiť aj japonské recepty!) a študentsky sa aj sociálne vyžívam. No je to zvláštne, ako jedna rjokanová izba môže odrazu nabudiť dospeláckeho ducha. A potom ma čakala večera plná dobrôt. V rjokanoch bývajú väčšinou menu podľa ročných období a zahŕňajú typické pochutiny z danej oblasti. Taktiež si môžeme vybrať podľa ranku napríklad zo štyroch možností, od tej najzákladnejšej, až po najluxusnejšiu. Oblasť Hida, v ktorej som bola, je známa pre hovädzie mäso a už v Takajame som zazrela kopec reštaurácií špecializujúcich sa práve na toto. Samozrejme som neodolala a kde-tu som niečo kúpila, keď som blúdila mestom. No v rjokane obsahovalo hovädzie mäso z Hida iba najdrahšie menu a hoci sa riadim heslom „Keď už, tak poriadne“, tentokrát som odolala (veď som predsa Hida hovädzie mala v meste!) a dala si obyčajnejšiu, ale chutnú večeru zakončenú pivom. V rjokane pracovalo pár cudzincov a bolo celkom zaujímavé sledovať ich z pohľadu hosťa. Boli veľmi zdvorilí a hoci s citeľným prízvukom, japončina im išla. Na moment som sa zamyslela, ako sa darí môjmu bývalému pracovisku, a či tam ešte stále chodia na prax študentky Japanistiky z Číny. Boli to naozaj zlaté dievčatá, ktoré mi pomohli zmeniť názor na čínskych turistov, hoci sa to v prvej polovici blogu možno nezdá. Ale naspäť k výletu. 

Tento malý rjokan mal súkromný vonkajší onsen. Škoda len, že tie dva onseny boli oddelené iba tenkým drevom s otvoreným priestorom pri strieške, že som pri večernej návšteve onsenu musela celú dobu počúvať kórejských dedkov, ako niečo závažné riešia, aspoň tak to znelo. Nedalo sa mi v tom „ruchu“ vôbec relaxovať, mala som pocit, že nás ani tá stena neoddeľuje, a tak som sa veľmi rýchlo spakovala do svojej izby. Ale ráno pred odchodom som sa tam bola ešte narýchlo hodiť a nebolo tam ani nohy, takže veľká spokojnosť.  A spomínala som, aké to bolo celé lacné? Deň som zakončila poslednou zastávkou verejných onsenov v kúpeľnej dedinke, odkiaľ mi navečer odchádzal autobus domov. Bol to príjemný výlet a hoci mi občas omŕzali prsty na nohách (jedna z vecí, ktorú najviac na svete neznášam), tak som si to vynahradila v horúcich kúpeľoch a dobrým jedlom. Možno zima zas až takým zlým ročným obdobím nie je.

Do budúcna sa posnažím písať viac o výletoch, ale asi oveľa skôr potom, čo ich spácham, lebo s takýmto odstupom času si už nepamätám všetkých milých ľudí, ktorých po ceste stretávam. A to je naozaj škoda, lebo to často býva tým najlepším, čo na cestách po Japonsku človek môže zažiť. A keď už si nepamätám milých ľudí z tejto cesty, tak aspoň na záver spomeniem zážitok z výletu k jazeru Kawaguči-ko, konkrétne v mestečku Fudži-Jošida.

Vydali sme sa tam s kamarátkou počas predĺženého víkendu na jeseň minulého roku (tu sa prosím milý čitateľ vráť k prvej vete tohto blogu. No nie je to super, že už nejejkam sama?). Vo Fudži-Jošide sme mali hostel, a tak sme sa ráno po čekaute rozhodli troška preskúmať toto retro mestečko, ktoré mi veľmi pripomínalo kulisy z japonskej *asadory, seriály, ktoré sa dosť často odohrávajú v minulosti (zrovna pozerám jednu, ktorej dej je zasadený do povojnového Japonska v roku 1955 )  a v rôznych oblastiach, zákutiach japonského vidieka. Vždy sú tam také dedinské komunity deduškov a babičiek, ľudí v stredných rokoch, deciek a riešia svoje malé veľké problémy. 

Presne na takúto lokálnu komunitu sme narazili, keď nás na ulici zastavil sprvu podozrivý starší pán a zaviedol k neďalekému malému kultúrnemu domu. Akoby sme vstúpili do iného desaťročia, pri vchode sme sa prezuli do papučiek a kúsok opodiaľ stála pani s návštevníckou knihou a rozdávala milé origami – obaly na špáradlá. Po ľavici sa odohrával doslova piknik, tety sedeli okolo stola, na ktorom bolo kopec tradičných snackov, popíjali čaj a sŕkali zenzai, polievku zo sladkých červených fazulí . Najprv sme sa vybrali do miestnosti naproti, kde bola výstava rôznych obrazov, fotiek, ručne pletených či vyšívaných vecičiek. A to všetko miestnych obyvateľov. Som si istá, že tam nikto iný nezablúdil a o to viac sme vytŕčali. V istej chvíli sa nám zdalo, že si nás tam nenápadne fotia, teda pardon, fotia zátišie vystavovaných diel s cudzinkami. Ani sme sa nenazdali a už sme boli usadené pri údajnom stole a pred sebou mandarínky, čaj a polievka. Bolo to celé veľmi milé a my sme si užívali tú chvíľku pohody, pohostinnosti,  a želali si, aby sa zastavil čas a aby sme sa už nikdy nemuseli vrátiť do rušného Tokia.

Sewitches

*Nabe párty: laicky povedané, stretnutie okolo veľkého hrnca plného dobrôt

*Asadora: označenie pre seriály z produkcie NHK, ktoré chodia každé ráno (okrem nedele?) o 7:30, jeden diel má 15 minút. Každá séria zaberá veľkú časť života hl. hrdinu (typicky hrdinky), častokrát inšpirovaná osobnosťami z minulosti, či zasadené do konkrétnej doby, v ktorej sa niečo udialo