Odkedy pozerám
anime, tak mám akúsi slabosť pre japonský vidiek, malebnú vlakovú staničku,
staré domčeky, svätyňu ukrytú v lese. Taký ten svet z Ghibli filmov. A odkedy
som prišla na doramy a relácie, tak aj japonské nárečia. Ale to vlastne tiež
začalo ešte s anime Lovely Complex, ktoré sa odohráva v oblasti
Kansai, ktorého nárečie mi učarovalo. Ale v tej dobe to bol skôr hlas
hlavného hrdinu, lebo na to mám mimochodom troška úchylku, ale to už by bol
blog o niečom inom. No a potom milujem retro Japonsko, éru Šówa,
ktorá trvala od 1926 do1989. Hlavne skôr povojnové obdobie, kedy sa do Japonska
postupne dostal vplyv zo západu, na scénu prišli nežné Šówa idolky, začalo
anime a tak.
A viete čo je
najlepšie? Že toto všetko sa dokáže spojiť do jedného celku, ktorý dokáže
dojať, ponaučiť a pobaviť zároveň v podobe obyčajného príbehu zo života
človeka.
Hovorím
o mojich obľúbených asadorách, ktoré sú dnes už osobitým žánrom
v japonskej televíznej produkcii.
Asadora (asa=ráno,
dora od dorama=seriál), oficiálnym názvom Renzoku Terebi Šósecu (serial TV
novel, proste áno, je to telenovela!) je hromadný názov pre seriály
z produkcie NHK, ktoré pravidelne vychádzajú každé ráno (okrem nedele) už
od roku 1961. Jedna séria sa vysiela polroka, najčastejšie 156 dielov x 15
minút. Každých 6 dielov (jeden týždeň) predstavuje jednu tému, príbeh zo života
hlavnej postavy. Okrem vyššie spomenutých prvkov, ktoré v asadorách nesmú
chýbať, je typické, že hlavná hrdinka je mladé dievča. Veľmi často je postava
inšpirovaná skutočnou historickou postavou, ako napríklad prvou ženskou
animátorkou, alebo ženou, ktorá ako prvá preložila do japončiny Annu zo
zeleného domu, či autobiografia ženy slávneho manga umelca. Asadora zobrazuje
obyčajný život sprevádzaný rôznymi strasťami a útrapami, často v ňom
vidíme chudobu, alebo iné nešťastné pozadie hlavnej hrdinky, ktoré ju tvarujú.
Hrdinka býva nezávislá, silná, pozitívna, predsavzatá niečo dokázať. Ide si za
svojimi cieľmi a snami. Ale má aj svoje slabé miesta, ktoré taktiež bývajú
veľkou súčasťou jej osobnosti. V každej asadore máme hneď niekoľko
vedľajších postáv, hlavne rodinu a priateľov, ale keďže asadora dosť často
ukazuje niekoľko rokov zo života (občas kľudne aj od dieťaťa až po stredné
roky), niektoré postavy odchádzajú, nové zase prichádzajú. Fascinuje ma, ako
také obyčajné príbehy dokážu ukázať toľko ľudskosti, a zároveň nestratiť
na zaujímavosti. Nebolo asadory, u ktorej som nemala vyslovene maratón,
lebo som sa od toho nevedela odtrhnúť. Všetky postavy sú nesmierne prepracované
a jedinečné, občas srandovne navzájom prepojené.
 |
| Nacuzora |
Poznáte ten pocit,
keď pozeráte nejaký seriál a na konci dielu sa niečo nečakané stane
a ďalší diel väčšinou pokračuje už po skončení danej udalosti a vy sa
občas pristihnete pri tom, ako si vravíte: “Zaujímalo by ma, ako sa po tom
trápnom momente rozlúčili.“ či „To sa po tom rozhovore normálne vrátil do práce?“.
S tým by ste sa v asadore nestretli. Jedna vec je, že tých 6 dielov,
ktoré idú jeden týždeň je v podstate jeden veľký diel, no aj bez toho mám
pocit, že je kladený obrovský detail na odzrkadlenie reality. Že deň nekončí
tým, že sa niečo náhle, prekvapivé alebo smutné udeje. Deň pokračuje ďalej
a s ním aj život postáv, ktoré sa s danou situáciou nejako musia
vysporiadať. Takže to občas vyzerá, že vyvrcholenie témy týždňa býva vo štvrtok,
no skutočné ponaučenie, či pointa prichádza naozaj až posledný deň
v sobotu. Je to také osviežujúce oproti typickej stavbe seriálov.
Zaujímavé tiež je, že je tam rozprávač príbehu, ktorý je často zosnulou osobou
(babička, padlý otec na vojne) a tento rozprávač akoby dozerá na šťastie
hlavnej hrdinky, občas niečo komentuje a hlavne aj predstavuje historické
momenty, kedy sa dielom prelínajú, skutočné zábery z televízie, či už povojnové
ulice Tokia, beh s olympijským ohňom z roku 1964, hudba a móda,
ktorá v tej dobe frčala a kopec ďalších.
Ja som zatiaľ
videla iba 5 asadora seriálov a zrovna nedávno som sa pristihla pri tom,
že vyhľadávam veľmi podobné námety, ale to môžete posúdiť aj sami. V neposlednom
rade by som ich totiž chcela krátko predstaviť , od mojej úplne prvej, Amačan,
až po Nacuzora, ktorú som dopozerala prednedávnom a nebolo týždňa, kedy by
som neplakala. Je síce pravda, že čím som staršia, tým viac som rozcitlivená,
no Nacuzora hádzala také emočné bomby, že by ušla slzička aj najtvrdšiemu
motorkárovi.
V zátvorke
uvediem rok vysielania a vedľa obdobie, v ktorom sa odohráva dej.
² Amachan (Amačan)
(2013) 2008 – 2012
16-ročná Aki,
znudená tokijským životom, prichádza žiť so svojou mamou do jej rodiska, malej
rybárskej dedinky v prefektúre Iwate, kde sa prvýkrát stretáva so svojou
babičkou, ktorá je povolaním ama, “lovkyňa morských ježkov“. Takto začína
dobrodružstvo stať sa profesionálnou ama a znovu objavovanie energie do
života ďaleko od tokijských mrakodrapov.
O Amačan a ama som kedysi na festivale mala celú jednu prednášku a bola by škoda nespomenúť troška z histórie tohoto teraz už veľmi neobvyklého povolania, keď už som si o tom toho toľko zisťovala.
Ama (海女) v doslovnom preklade znamená žena mora. Sú to
potápačky, ktoré sa potápajú do mora bez akejkoľvek technickej pomoci
a kyslíkovej bomby. Spoliehajú sa iba na svoju vlastnú zručnosť a tie
najšikovnejšie sa potápajú až do hĺbok 25 metrov, kedy dokážu zadržať dych aj
na 2 minúty. Potápajú sa za mušľami, morskými riasami, morskými ježkami
a ďalšími mäkkýšmi.
 |
| Amy z mestečka Kudži, v ktorom sa Amačan natáčala |
Dnes je táto tradícia už iba ojedinelá, mladí ľudia odchádzajú do veľkých miest a aktívne amy majú už aj cez šesťdesiat rokov. V roku 1956 bolo v Japonsku 17 611 aktívnych ama žien, najnovšie štatistiky z roku 2010 hovoria už iba o počte 2174.
Seriál Amačan je
zasadený do severnej časti ostrova Honšú, Tóhoku. O amách, potápajúcich sa
v tejto oblasti sa hovorí ako o najsevernejších na svete. Táto
tradícia totiž nie je unikátna iba pre Japonsko, napríklad v Kórei majú
Haenyeo, v rovnakom preklade ženy mora.
 |
| Amy sa pôvodne potápali skoro nahé |
² Mare (2015)
1994 – 2015
O mladej Mare
z polostrova Noto v prefektúre Išikawa (pôvodne z Tokia), ktorá
zanevrela na veľké sny kvôli otcovi, ktorý sa poriadne nedokázal postarať
o rodinu práve preto, že vždy, keď si niečo zaumienil, tak to neskončilo
dobre. Preto chce Mare viesť pokojný a stabilný život a zamestná sa
na miestnom úrade. No čo by osud nechcel, Mare sa stretá s rôznymi ľuďmi,
ktorí jej život ovplyvnia natoľko, že sa rozhodne odísť zaúčať sa za cukrárku
do Jokohamy, jej dávno zabudnutého detského sna.
² Hiyokko (Hijokko)
(2017) 1964 – 1968
Mineko žije
v rurálnej časti prefektúry Ibaraki so svojou rodinou. Ich otec chodieva
na niekoľko mesačné výjazdy do Tokia pracovať na stavby, aby rodina mala
z čoho vyžiť. Jedného dňa sa však už nevráti a zdrvená rodina nevie,
čo si počať. Mineko sa rozhodne po strednej škole zamestnať v Tokiu, aby
uživila rodinu namiesto otca, no hlavne aby ho našla. Jej prvou zastávkou je
továreň na rádiá, kde býva na dievčenskom internáte aj so svojou najlepšou
kamarátkou Tokiko, ktorá sa chce stať herečkou.
² Hanbun Aoi
(2018) 1971 – 2011
Suzume a Ricu
sa narodili v ten istý deň v tej istej nemocnici v malom mestečku
v prefektúre Gifu. Suzume je energické dievčatko a Ricu hanblivý
chlapec, no keď Suzume prestane počuť na jedno ucho kvôli chorobe v detstve,
je to práve Ricu, ktorý ju začína podporovať vo všetkom, čo si zaumieni. Suzume
rada kreslí, ale až stretnutie so slávnym manga umelcom, ktorého Ricu obdivuje,
ju prinúti ísť si za svojím snom stať sa po strednej škole manga umelkyňou
v Tokiu. Tento známy umelec pozve Suzume do svojho štúdia po tom, čo mu
Suzume ukáže svoje práce. To však ešte netuší, že skutočným dôvodom pozvania
bolo niečo úplne iné, dosť banálne, a Suzume musí bojovať o uznanie
a priazeň.
² Natsuzora (Nacuzora)
(2019) 1946 – 1975
Rok po skončení
druhej svetovej vojny, súrodenci Saitaró (12), Nacu (9) a Čiharu (5) žijú
na ulici v tokijskom Uene, lebo ich otec padol na vojne a mama pri
bombovom nálete na Tokio. No jedného dňa prídu policajti a poberú všetky
deti z ulice do detského domova, kde však ani zďaleka nie sú dobré
podmienky pre život, a preto Saitaró odloží najmenšiu Čiharu k jedinej
rodine, sesternici zosnulej mamy. Už iba vo dvojici, v detskom domove sa
jedného dňa objaví otcov priateľ z vojny s listom od zosnulého otca
a ponúkne sa oboch prichýliť u seba doma na Hokkaidé. Ale aj tu sa
Saitaró rozhodne nechať ísť iba sestru, a tak sa Nacu dostáva na farmu na
Hokkaidó, kde sa sprvu cíti novej rodine zaviazaná, no zároveň neprijatá.
Rozhodne sa pracovať na farme a postupne si získa srdce navonok prísneho
starého otca. Nacu stále čaká na list od brata, no prejde 9 rokov a ona
stále nevie, ako sa jej súrodenci majú a kde teraz sú, hoci v tej
dobe je ona sama už dávno súčasťou rodiny na Hokkaidé. Vďaka spolužiakovi
začala kresliť a prvé disneyovky ju očarili natoľko, že sa rozhodne stať
animátorkou v Tokiu, kde sa ešte len rodia prvé japonské animované filmy,
a zároveň nájsť stratených súrodencov.
A prečo som
pri Nacuzore plakala každý týždeň? Hlavnou postavou je síce Nacu, no postavám
jej biologických súrodencov a rodiny na Hokkaidé, ktorú tvoria ďalší traja
súrodenci, mama, otec a hlavne starý otec, je venovaná veľká časť príbehu,
a taktiež silno ovplyvňujú to, ako sa Nacu ako postava vyvíja a ako
koná. Preto vidíme nielen život Nacu, ale aj ďalších kopec iných životov, ktoré
sú navzájom prepletené, takže o to viac emócií tam aj nájdeme
a hlavne sa s nimi silno stotožňujeme.
Z tejto
asadory som sa toho naozaj naučila veľa, ako to v Japonsku vyzeralo po
vojne, aj o tom, ako niektoré veci fungovali, či o prvej produkcii
anime v Japonsku. Ale hlavne ma inšpirovalo priekopnícke srdce hneď
niekoľkých postáv. A je jedno, či to bolo na farme na odľahlom Hokkaidé
alebo v rušnom centre Tokia.
Asadory majú
v Japonsku vysokú sledovanosť a mnohým herečkám práve tu začala
úspešná kariéra (hoci mám pocit, že pre zvýšenie sledovanosti poslednú dobu
dosadzujú už populárne herečky). Asadory majú aj pozitívny účinok na rurálny
turizmus, veľa divákov vycestováva do odľahlých kútov Japonska, len aby sa
pozreli na to, v akom prostredí sa seriál odohrával. Lokálni obyvatelia to
samozrejme využijú a kde sa dá, tam si vymyslia nejaké kampane, ktoré
o to viac spríjemnia fanúšikom cestu. Dajú sa obzrieť napríklad aj kulisy,
či vyskúšať rôzne lokálne pochutiny, ktoré sa v seriáli objavili. Myslím,
že jediná asadora, ktorú som pozerala v dobe, kedy vychádzala, je Hanbun
Aoi, a pamätám si, aký veľký nával turistov/divákov sa objavil na jednej
konkrétnej vlakovej stanici v Gifu po odvysielaní dnes už jednej
z najpamätnejších scén.
Ak sa po tomto
rozhodnete dať nejakej asadore šancu, vopred vás upozorňujem, že nezodpovedám
za vaše bezsenné noci. Ale tak teraz máme všetci kopec voľného času, či?
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára