Dnes je posledný júnový deň a musím skonštatovať, že to bol pre mňa celkom zaneprázdnený a plodný mesiac. Predĺžila som si zmluvu bytu na ďalšie dva roky, predĺžila som si pracovné víza na ďalší rok, požiadala som o 100 tisíc jenov, podporu od štátu v dobe korony, na ktorú tu máme všetci vrátane cudzincov nárok (samozrejme s istými podmienkami) a v neposlednom rade mám za sebou prvý mesiac v novej práci. Dnes mi dokonca prišla prvá výplata a na to, že som niekoľko dní mala nútené voľno, ani nie je taká zlá, ako som si myslela.
Do práce chodím 4-krát týždenne a jeden deň mám prácu z domu. Už som si ako tak zvykla, hoci ešte stále nemám úplne čo robiť, tak len tak špáram do všetkého, čo príde pod ruku. Biznis sa pomaličky, ale isto rozbieha a nám začínajú prvé eventy. V lete idem na prvú pracovnú cestu do prefektúry Okajama, cez ktorú som pred pár rokmi iba prechádzala, tak sa celkom teším. Organizujeme tam výstavu známeho anime producenta, a ja som veľmi zvedavá na celý proces otvorenia a možnosť zoznámiť sa s ľuďmi z brandže. A keď už hovorím o tom zoznamovaní, mám za sebou tri zaujímavé stretnutia s klientami, ktoré vo mne úplne zmenili doterajšiu predstavu japonských firiem. Pochopiteľne, to je hlavne tým, že som teraz v úplne inej sfére, no aj tak by som nečakala, že to bude až taký rozdiel. Keďže na našom webe uvádzame mená našich klientov, tak sa nejak nestránim ich spomínať, čo som v predošlej práci nemohla (lebo to bolo prísne tajné), ale dnes chcem zájsť troška do detailov, tak sa vyhnem konkrétnym názvom firiem, hoci z nasledujúceho textu sa to možno niektorí dovtípite.
Vo všetkých troch prípadoch ide o licencie na známe charaktery alebo anime. Moja úplne prvá návšteva klienta bola skôr poklábosením pri čaji v miestnosti, za ktorú by sa nehanbil ani ten najväčší zberateľ vecičiek v krajine. Bola som hodinu obklopená plyšákmi, figúrkami, zošitkami, nálepkami, odznakmi, taškami, tanierikmi a šálkami od výmyslu sveta a to všetko s motívom populárneho bieleho zajačika od holandského ilustrátora/grafika. V tej miestnosti sa podľa mňa v žiadnom prípade nedalo sústrediť a neviem si predstaviť, že by som tam mala prezentovať nejakú novú myšlienku, obklopená týmito zlatými zvieratkami, ktoré ma hypnotizovali zo všetkých strán. Našťastie po mne nikto nič také nechcel a ja som len sedela a počúvala, ako sa riaditelia medzi sebou rozprávajú o golfe a svojich deťoch. Totiž, to mal byť len taký akože pozdrav, lebo nám bohužiaľ konkurencia vyfúkla nejaký projekt a naša firma by sa rada chcela uchádzať o priazeň aj v budúcnosti. Tak aby na nás náhodou nezabudli. Lebo ja na nich určite nie.
Druhá návšteva o niekoľko dní neskôr už mala našťastie menej plyšákov.
Tam som sa cítila ako nejaká postavička v anime, ktorá si plní detské sny,
lebo som sa nachádzala na mieste vzniku najznámejších japonských animovaných
filmov na svete. Malá biela budova vyzerala presne ako som si ju predstavovala,
zvonku troška nádychu staroby, ale vnútri moderný minimalizmus a plagáty
filmov, na ktorých sme všetci vyrastali. Stihli sme hneď dva mítingy
a jeden obed a práve keď sa spustil obrovský lejak, vyrazili sme na
tretie stretnutie na druhom konci Tokia.
Už som si myslela, že ma nič nedostane, no keď sme vystúpili z výťahu
na ôsmom poschodí moderného mrakodrapu v Roppongi, oblialo nás silné biele
svetlo a metalové logo firmy na podlahe. Zrenovované poschodie vyzeralo
ako vystrihnuté z filmu z budúcnosti a zdá sa, že som nebola
ohúrená sama, náš riaditeľ si to tam fotil. Japonci asi milujú plyšákov, lebo
nás tu ďalší zdravili na chodbe, a dokonca som medzi nimi našla aj pár
obľúbených kamošov z detstva, keď som ešte hrávala RPG-čky a zbierala
nálepky.
Manažérka, s ktorou sme sa stretli, bola zapálená pre svoju prácu. Až tak, že z nej vypadlo, že by s tým najradšej niekedy sekla, pričom ma náš riaditeľ uisťoval, nech sa neľakám, že to ona si len tak rozpráva svoje, ako vždy. V každom prípade bola veľmi sympatická (lebo sme sa na konci z nejakého dôvodu rozprávali o Morning Musume).
Pri všetkých stretnutiach som sa cítila tak najviac profesionálne, aspoň čo sa oblečenia týkalo. Či už klienti, alebo náš riaditeľ i kolegovia, rifle, tričko a tenisky boli zdá sa tou správnejšou voľbou a ja, v šedom saku a nohaviciach, som sa cítila ako keby som si pomýlila dress kód. Stále si na to neviem zvyknúť, a keďže môj šatník obsahuje buď farebné Sailor Moon tričká, alebo business casual, tak to ešte neviem úplne zladiť. Možno by som mohla schudnúť aspoň do jedných riflí.
Zatiaľ sa iba učím a nie som tým pádom v strese, tak si celkom užívam túto veľkú zmenu pracovného prostredia. Myslím, že prídu zase aj časy, kedy si budem trieskať hlavu o stenu, prečo som išla z japonskej firmy do japonskej firmy. No aj napriek tomu je mojím ďalším cieľom vyžmýkať z toho všetko pozitívne, privlastniť si kopec zručností a vedomostí, a potom ísť do tretej japonskej firmy a urobiť revolúciu v tých strašne škaredých produktoch a dizajnoch, ktoré sa objavujú pod nálepkou Hello!Project (Morning Musume a spol.) Poslednú dobu sú čím ďalej, tým horšie, a nie jedno srdce fanúšika pravidelne zaplače. Tak a už som to vyriekla, prvý krok k zhmotneniu sna je za nami. Ako dlho to potrvá, to neviem, no mám pocit, že to bude skôr ako môj druhý sen, zaspievať si s mojimi dievčatami na karaoke.
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára