Od prvého nakazeného prípadu korony v Japonsku prešlo už 5 mesiacov a len pred pár dňami Tokio zaznamenalo najvyšší počet nakazených za jeden deň za tú celú dobu. O druhej vlne sa ešte stále hovorí v budúcom čase, a tak ako aj u nás na Slovensku, aj v Japonsku sa regulácie postupne uvoľňujú. 1. júla sa otvoril aj tokijský Disneyland po štvormesačnom uzavretí, samozrejme s obmedzeným počtom návštevníkov za deň a ďalšími obmedzeniami, ale ani to japonské obyvateľstvo nezastavilo v tom, aby preťažili online systém a nespadla celá rezervácia lístkov. Vlastne ma to asi ani neprekvapuje.
U nás v práci máme stále zavedené jeden-dva dni práce z domu podľa okolností, no viem, že veľa ľudí už pracuje naplno v kancelárii. Hoci mám pocit, že minimálne linka, ktorou dochádzam do práce ja, sa nevrátila 100 percent do starých koľají, lebo si ešte stále viem každý deň sadnúť. Vo vlakoch nosí rúška väčšina, no keď človek zavíta do takej Šibuje, tak má občas pocit, že pre niektorých je už dávno po korone. Hlava na hlave a rúška iba v obchodoch.
Odkedy som v Japonsku, chodím každý rok v lete na Hello!Project koncert, kde na jednom mieste vystupujú všetky skupiny a je to to najlepšie, čo v roku môže byť. Už som si nerobila veľké nádeje na môj v poradí už piaty ročník, no nakoniec sa agentúra rozhodla zorganizovať špeciálny koncert s rôznymi opatreniami. Jedným z najväčších opatrení bolo, že sa neuskutoční žiadne skupinové predstavenie a diváci si budú môcť vypočuť iba sóla jednotlivých dievčat. Druhým, že obecenstvo bude tvoriť iba polovica kapacity danej haly, teda okolo 1000 ľudí (už je dovolených až 5000 na jedno zhromaždenie), kedy zostane každé druhé sedadlo voľné. Spočiatku som váhala, no tak ako to nevydržali tí Japonci s Disneylandom, tak som aj ja podľahla jedinečnej príležitosti vidieť moje dievčatá po dlhých siedmych mesiacoch. Bol to úplne nový koncept, lebo sóla boli vyhradené iba na balady (dokonca iba jpop covery), aby fanúšikovia sedeli v kľude na sedadle a počúvali bez toho, aby vystrájali a pokrikovali či pospevovali nahlas, pretože to by mohlo dopomôcť k šíreniu vírusu. Rúška boli povinné po celú dobu koncertu a do haly sa vchádzalo na vyhradený čas podľa miesta sedenia, merala sa teplota a na ruky sa striekala dezinfekcia. V neposlednom rade sme pred vstupom museli načítať QR kód, ktorý nás presmeroval na špeciálny systém, kde sme si zaregistrovali emailovú adresu a naše miesto sedenia. V prípade, že by sa objavil prípad nakazenej osoby vírusom práve na našom koncerte (lebo ich bolo viac), na email by sme túto informáciu všetci dostali.
Keďže je v Hello!Projecte dokopy 52 dievčat (5 skupín) a každá spievala vlastné sólo, nebolo možné natesnať to do jedného koncertu, a tak sa rozdelili na tri tímy a koncert sa konal ráno, na poludnie a večer. Potom si už len bolo treba pozrieť, ktoré dievča je v ktorom tíme a vyjasniť, koho chcem najviac vidieť. Lístok sa dal na jeden koncert kúpiť iba jeden, takže sme tam vlastne všetci boli sami ( niežeby som doteraz nechodila na koncerty sama).
Od šéfky som sa dozvedela, že ten jej preslávený syn, o ktorom som už na pohovore počula, že je veľký fanúšik Hello!Projectu, sa tiež chystá v ten istý deň na koncert, ale na iný tím dievčat. Ale to nám nezabránilo stretnúť sa na obed a dve hodiny sa rozplývať nad svojimi obľúbenkyňami. Občas som musela klásť veľa otázok, aby nestála reč, no ináč by bolo fajn ísť niekedy v budúcne spolu na nejaký ten koncert.
Japonsko, ktoré sa vo svete prezentuje svojou super technológiou, je k počudovaniu mnohých, stále silno analógové v mnohých sférach, no verím, že toto bol presne ten správny spúšťač zmien. Či už riešenie administratívnych procesov cez internet, alebo aj tá nešťastná práca z domu, ktorej sa Japonci roky rokúce vyhýbali oblúkmi. Som rada, že môžem byť svedkom, ako sa namiesto tlačenia milión prezentačných papierov a poklonkovaním u klienta vieme zísť na Zoome, zazdieľať obrazovku a v ležérnej atmosfére riešiť projekty. O japonskom zábavnom priemysle ani nehovorím. Tak, ako sa doteraz (skoro) všetci stránili vyliezť spod ochranných krídiel japonského marketingu (zameraného čisto na japonské publikum, veľmi slabé využitie sns, spoľahnutie na analógový predaj produktov, atď. atď.), tak sa teraz roztrhlo vrece s hudobníkmi, hercami a komikmi na Youtube, či online eventami, ktoré sú často dostupné zadarmo a japonskí fanúšikovia sa nestíhajú čudovať, do čoho to doteraz vrážali peniaze. Pričom my zahraniční fanúšikovia si vravíme: No konečne, Japonsko! Bolo načase.
V Japonsku je veľmi silná kultúra fanklubov a predplatného a veľmi veľa obsahu je dostupného práve iba pre členov. Najvýznamnejšia chlapčenská idol agentúra Johnnys Entertainment dokonca predáva lístky na koncerty iba členom fanklubu (cez lotériu, takže to, že som si zaplatila členstvo, ešte neznamená, že sa na koncert dostanem...) No takéto praktiky sa pomaly, ale isto stávajú minulosťou, hlavne, ak je odrazu oveľa výhodnejšie vysielať koncert naživo do celého sveta. Prvýkrát v živote sa cítim, že zažívam historické zmeny, o ktorých sa mi pred 10 rokmi ani nesnívalo.
Možno sa vám zdá, že preháňam, no verte mi, že práve táto agentúra zakazovala zdieľať či kdekoľvek použiť fotky svojich umelcov. Oficiálny web boli iba písmenká, akékoľvek propagačné materiály tiež. A teraz si viem zapnúť ich oficiálny instagram a prezerať si stovky fotiek vrátane zákulisia či osobných momentiek. Som zvedavá, ako sa zmení forma fanklubov, alebo či sa niekedy ocitnem v Japonsku, ktoré už nebude mať o fankluby záujem a potrebu. Hoci si ešte stále neviem predstaviť, že by Japonsko úplne vypustilo jeden z ich najdôležitejších aspektov marketingu, cítiť sa ako zákazník (v niektorých prípadoch extrémne) jedinečne. Presne to nám dávajú fankluby, ako príklad uvediem Hello!Project a ich ručne písané blahoželania k narodeninám (aj s menom!) od obľúbenkyne pre Premium členov. V každom prípade som aj z tohto pohľadu zvedavá, ako sa Japonsko zdigitalizuje a zmení.
PS: Nie som žiaden znalec na marketing či digitalizáciu, píšem na základe mojich skromných pozorovaní japonského šoubiznisu.
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára