O tom, ako sme utiekli na japonský vidiek

 

Minule som robila anketu na blog a dozvedela sa, že väčšina z vás by chcela blog každé dva týždne. Dosť ma to prekvapilo a zároveň potešilo, že ľudia majú záujem. No myslím, že nie som natoľko kreatívna, aby som zo seba dokázala vydolovať niečo zaujímavé každé dva týždne. A predsa nechceme, aby blog utrpel na kvalite. Teda nie žeby som písala niečo extra kvalitné, no mám takú svoju hranicu, kedy si vravím, že je to buď hodné zverejniť, alebo kedy na tom ešte treba zapracovať, či kedy to úplne hodím do koša, lebo to nejde. Veď to asi niektorí poznáte, netýka sa to len písania. To, že vás najviac zaujímajú moje pohľady a skúsenosti z Japonska ma zase tak neprekvapilo, väčšina môjho obsahu je práve o tom. Nerada píšem o nejakých faktoch, či zaujímavostiach, ktoré sú už dávno skôr všeobecnými znalosťami a po krátkom gúglení vie o tom človek nájsť desiatky článkov v angličtine. No niekedy je ťažké venovať sa napríklad hlbším témam (hoci by som veľmi rada!), lebo nie som žiaden odborník ani japonológ, a potom si niekto moje názory a skúsenosti môže pomýliť s „Takto to je v Japonsku“ či „Japonci sú takí a onakí“. Bola by som rada, ak by ľudia dokázali brať to, čo píšem, ako jeden z mnoho uhlov pohľadu, ako len skúsenosť jednej Slovenky v Tokiu, ktorá študovala umenie, naučila sa po japonsky a frčí na japonskej hudbe. Lebo som si istá, že stačí mať iba troška iné pozadie a prostredie, či povahu a myslenie a človek môže v Japonsku zažívať niečo úplne iné. 

Raz by som chcela rozbehnúť na blogu špeciálnu kolónku rozhovorov so Slovákmi a Čechmi žijúcimi v Japonsku. Veľmi ma zaujíma, čo tu kto robí, ako sa sem dostal, ako sa mu tu žije. Bolo by úžasné zozbierať oveľa väčšie spektrum skúseností, ako len ten jeden môj malý, v istých sférach možno skreslený pohľad. No nebolo by skvelé mať možnosť nahliadnuť do životov našich krajanov v rôznom vekovom či pracovnom rozhraní a nechať sa napríklad motivovať alebo inšpirovať? A potom to vydať ako zbierku „1000 našincov v Japonsku“ (to číslo berte s obrovským nadhľadom) popri mojich ďalších imaginárnych zbierkach ako je „1000 slov, ktoré si po sebe Japonci neskontrolovali“ či „1000 situácií, kedy Janka zabudla po slovensky“. 

Janka je kamarátka z univerzitných čias v Brne, ktorá už rok pracuje v Tokiu . Stretávame sa každý víkend, a tak si aspoň vzájomne trénujeme slovenčinu, no keďže vieme obe po japonsky, naše konverzácie sú niekedy také pol na pol. No a potom má Janka svoje milé situácie, kedy si nevie spomenúť na nejaké slová, alebo niečo zamení, skomolí, povie niečo v priamom preklade z japončiny alebo angličtiny a ja sa len smejem a všetko poslednú dobu zapisujem. Sama mám obrovské problémy so slovenčinou, takže naozaj nie som tá správna osoba na túto malú škodoradosť, ale keď mne to fakt nedá. Podelím sa s vami aspoň o pár príkladov a určite mi dáte za pravdu.

Sedíme na pive a Janka: „Úplne som mala pocit, že mi padá taška, ale to mi len padal život.“ A potom raz namiesto dáždniky povedala zemiaky. Veď to sa podobá nie?

A keď je už Janka unavená zo slovenčiny:

Janka: „Bože...“

Sewi: „Čo?“

Janka: „Neviem...Chcela som, aby si mi prečítala myšlienky.“

A keď sme riešili, či a kam ísť cez 4-dňové voľno.

Sewi: „Tak pre dnešok sme už skončili s rozmýšľaním!“

Janka: „Dobre! Čakala som, kedy prestanem rozmýšľať! (po slovensky)“

 

Ale naspäť k téme. Janku chcem určite tiež zaradiť do tých rozhovorov, najlepšie hneď ako prvú. V mnohom by to mohol byť podobný uhol pohľadu ako ten môj, no na druhej strane ako absolventka japanistiky by k tomu vedela určite povedať viac.

Ale keď už máme ten august, v dnešnom blogu by som sa chcela povenovať nejakým letným záležitostiam. V Japonsku je veľmi vysoká vlhkosť a letá vždy opisujem ako „Stačí z domu vystrčiť malíček na nohe a z človeka tečie po celom tele.“ Zrovna pred nedávnom na mňa na facebooku vyskočila fotka spred 7 rokov, keď som bola v Šizuoke a bola ma v lete pozrieť kamarátka z Francúzska. Odfotila ma zozadu v prominentnej situácii, ako idem na bicykli a celý chrbát mám až po zadok mokrý. Vyzerá to fakt super, to treba uznať. Nejak tak tu človek vyzerá na dennom poriadku a to nemusí byť ani na bicykli. No ale nám sa pred týždňom podarilo s Jankou vybehnúť na výlet do hôr, kde bola v noci dokonca taká slovenská osviežujúca príjemná teplota. V Japonsku totiž ani po západe slnka teplota v lete veľmi neklesá a tak sa nedá kedy schladiť, ak teda nie ste zrovna v tých horách alebo pri mori.

Naším cieľom bola návšteva Takamine Onsen, tradičného ubytovania s horúcimi kúpeľmi 2000 metrov nad morom v prefektúre Nagano. Hľadali sme niečo ďaleko od civilizácie, či už z dôvodu neutíchajúceho korona vírusu a taktiež jednoducho preto, aby sme si naozaj oddýchli od unáhleného a stresového života v hlavnom meste. Naša cesta sa ráno nezačala veľmi pozitívne, Janku tak seklo v chrbte, že premýšľala nad zrušením celého výletu. Ak by niekto poslednú dobu počúval naše rozhovory, myslel by si, že máme minimálne 70 rokov. Samé, ach bolí ma toto, bolí ma tamto. Nakoniec to nejako zvládla a my sme na skoro celý deň naskočili do vlaku. Ak ste niekedy čítali moje cestovateľské zážitky, tak viete, že vždy chodím s lístkom Seišun 18 Kippu, ktorý stojí asi 100 eur a človek s ním môže cestovať všetkými osobákmi a rýchlikmi (no nie expresmi) firmy JR po celom Japonsku na 5 dní v rámci daného časového úseku. V lete sú to približne 2 mesiace. Ak má teda niekto veľa času, tak vie za deň precestovať aj 600-700 km za 20 eur.

Trasa medzi mestečkom Kobučisawa a Komoro bola ako vystrihnutá z čarovného filmu. Koľajnice sa polovicu cesty ťahali úzkou cestičkou lesom, kde sem tam vykukovali chatky, neskôr sa pred nami rozprestierali krikľavo zelené polia, slnečnice a japonské dedinky. Najviac nadšená som bola z lokálnych staníc, ktoré tvorili iba malé drevené prístrešky, aké sa objavujú v anime, odohrávajúce sa na japonskom vidieku. Boli sme s Jankou také nadšené, že sme vymysleli príbeh o tom, ako jeden človek utiekol z ruchu a stresu z Tokia na vidiek, a stretáva sa práve na tejto trase s rôznymi ľuďmi, počúva ich príbehy a pomáha im. Sám si ale neuvedomuje, že stanice sú začarované a on už dávno necestuje v našom svete. A je iba na ňom, či po ceste vystúpi, alebo sa odvezie až na konečnú stanicu, kde končí nielen vlak, ale aj....

Toto treba veru nejako spracovať, ale nie teraz a tu. V každom prípade ma tento výlet inšpiroval kresliť, no čím ďalej, tým viac zisťujem, že mi to už vôbec nejde. Ach...

Okolo štvrtej poobede sme konečne dorazili do mestečka Komoro a naskočili na taxík, lebo autobusy smer Takamine onsen už dávno nechodili. Na kľukatej ceste pomedzi lesy som mala mierne obavy, lebo náš vodič vyzeral, že má najmenej 80 rokov, no všetko dobre dopadlo a my sme sa o hodinu neskôr už spokojne máčali vo vonkajšom onsene, z ktorého bol krásny výhľad na okolité hory. V rjokane boli tri onseny a troška nás prekvapilo, že práve ten najpopulárnejší s výhľadom nemal možnosť osprchovať sa pred vstupom, ako to býva zvykom. Nič sa nebojte, vyriešili sme to v onsene inom, no troška pochybujem, že si tú námahu dávali všetci.

Po niekoľkochodovej večeri, z ktorej som doslova umierala ďalší týždeň (lebo mám už niekoľko rokov problémy a stále som nebola u doktora zistiť, či mám na niečo alergiu, alebo čo sa deje), sme relaxovali v našej japonskej izbietke s futonmi a okolo pol deviatej sa zhŕkli spolu s ostatnými hosťami vonku, kde nás malo čakať pozorovanie hviezd. Obloha bola zahmlená a trošku trvalo, kým sa pred našimi očami aspoň na chvíľu rozprestreli hviezdy a dokonca aj celkom jasne žiariaca planéta Mars.

Na raňajkách sa nám prihovoril postarší pár pri vedľajšom stole a po krátkej konverzácii sme dokonca boli pozvané prespať do blízkej Naka-Karuizawy. Po dlhom čase sme si s Jankou sentimentálne zaspomínali, prečo máme Japonsko tak rady. Do Naka-Karuizawy sme to poobede mali beztak namierené, no predsa len cez koronu by asi nebolo úplne vhodné nahrnúť sa cudzím ľudom do domu, a tak sme sa ospravedlnili a podvečer sa po malom preskúmaní okolia, kde sme náhodou narazili na český hokejový dres zavesený v okne jedného domu, či mali možnosť ochutnať kukuricovú či tekvicovú zmrzlinu (na už beztak pokazený žalúdok) a vrátili sa domov. Krátka letná dovolenka nám skončila a obe sme sa vrátili do horúcej betónovej džungle plnej dospeláckych starostí.

Sewitches