O tom, ako na mňa prišla kríza, alebo 30ka na krku a skoro 5 rokov v Japonsku

 Na jar 2021 oslávim päť rokov v Japonsku. Ani neviem, kde ten čas tak rýchlo ubehol. Som na tretej adrese, v tretej práci, a aj môj vek bude za chvíľku začínať trojkou. Doteraz som sa sústredila na to, ako vôbec pracovať a žiť v cudzej krajine, lebo to zahŕňa veľa nepoznaného a nového, prispôsobovania sa a celkovo viac úsilia. Stála som na kraji pomysleného útesu snažiac sa nespadnúť do mora negatívnych myšlienok o krajine, neschopnosti stáť na vlastných nohách, jednoducho postarať sa o seba fyzicky aj duševne. Stále som sa cítila v začiatkoch dospelákovania, no odrazu to na mňa doľahlo. Som tu skoro päť rokov, na prelome tridsiatky a nemám ani úspešnú kariéru (niežeby som zrovna po tom túžila), ani našetrené peniaze (lebo s nimi neviem hospodáriť, ale už sa učím) ani partnera (túto tému radšej ani neotváram), nie to vlastný dom a rodinu, nič, čo sa v spoločnosti očakáva v tomto veku mať. Ináč je to celkom vtipné, lebo niečo veľmi podobné som písala v blogu pred 3 rokmi, no končilo to s „aj napriek tomu som šťastná“ a nie tým, že mám z toho krízu. A to sú len chabé 3 roky.

A hoci viem, že je to v dnešnej dobe problém mojej generácie, respektíve, že sa takéto veci posúvajú stále do neskoršieho a neskoršieho veku, pri takomto tempe mám pocit, že sa naozaj ani nenazdám a budem mať celý život za sebou bez toho, aby som niečo dokázala. A moje terajšie ja nepokladá skutočnosť, že žijem v Japonsku za dieru do sveta. Áno, brala som to ako nejaký úspech, a určite nechcem popierať moje doterajšie pocity voči životu v Japonsku. No zrazu mi to po tých rokoch príde tak viac normálne a nie niečo, za čo by som sa mala cítiť nejako dospelo či pokročilo v živote. Mám pocit, že by som sa pomaly mala presunúť na inú životnú úroveň, ale neviem kam a ako. A hlavne nie pre nátlak spoločnosti, ale pre seba.

Kjóto

V Japonsku je to dokonca v tomto smere oveľa horšie, lebo tu sa ľuďom diktuje život podľa akýchsi nepísaných pravidiel spoločnosti a postavenia v nej. Samozrejme, to, čo budem teraz opisovať treba brať s nadhľadom, lebo niektoré veci sa už pomaličky menia k lepšiemu, prípadne nie všade to tak funguje.

 Po strednej ide väčšina Japoncov na výšku a kto sa náhodou nedostane a stáva sa na rok tzv.*róninom, tak sa mu v tom bode naštrbil nasledujúci časový plán, keď si bude hľadať v budúcnosti prácu, lebo v Japonsku sa predsa nevynecháva celý rok.

V treťom ročníku na výške si všetci hromadne hľadajú prácu, nechodia veľmi do školy, ale trávia ten čas v čiernych oblekoch a kostýmoch na pohovoroch, či doma nad ručne písanými životopismi. V tej dobe ešte nie sú pokladaní za plnohodnotných príslušníkov spoločnosti, lebo do nej „nič“ neprinášajú.

Po škole do nej všetci hromadne nastúpia, sú priradení do nejakého oddelenia, častokrát inam, kam chceli, prípadne im to je jedno, lebo aj tak stále nevedia, čo chcú vlastne robiť . Najhoršie dopadajú tí, ktorých pošlú niekde na druhú stranu Japonska na vidiek, čo by nemuselo byť zlé, ale ak človek opäť nemá právo rozhodnúť o tom sám, tak neviem, či je to zrovna radostná situácia.

 Ak chce človek prácu zmeniť, tak najlepšie až po troch rokoch, kedy je spoločnosťou uznávané, že má ako pracujúci člen spoločnosti dostatočné skúsenosti. Naopak, netreba otáľať príliš dlho, lebo veľa pracovných ponúk pre nie čerstvých absolventov má požiadavku vek do tridsať rokov.

Ešte stále Kjóto

A mimo práce? Hoci sa toto prirovnanie už pomaly vytráca z povedomia mladých Japoncov, existuje takzvaná Teória vianočnej torty. V Japonsku je „tradíciou“ konzumovať 25. decembra na Vianoce čerstvú krémovú tortu s jahodami. A tak sa hovorí, že 25. rok ženy je ten správny čas vydať sa, že je žena žiadaná, rovnako ako táto torta. No keď sa deň prehupne do 26. decembra, torty, ktoré sa nepodarilo vypredať, sa objavujú v obchodoch za polovičnú cenu, a tak je to vraj aj so ženami. Všetky „dobré a čerstvé“ sú už preč. Od 27. decembra = 27. veku ženy to už asi ani nepotrebuje komentár, zostávajú vraj na ocot.

Vďakabohu sa doba mení a najnovšie som sa dočítala o Teórii silvestrovských soba rezancov, tradičným japonským pokrmom posledného dňa v roku, ktorá tvrdí, že najlepší vek vydať sa je okolo 30.-31. veku. Že rezance nie sú ani ťažké na žalúdok, a taktiež sa ich človek nepreje tak rýchlo, ako sladkej chuti vianočnej torty. To som už ale zašla do veľmi špecifických kultúrnych javov, a hlavne mladé Japonky už majú aj väčšie kariérne ambície a neženú sa v 25., ani v 30. rokoch do bielych šiat. Problém bude možno aj ekonomický, ako som spomínala v blogu O peniazoch, v takom veku človek ani nemá poriadne úspory, ale to sa netýka iba Japonska, ale všeobecne dnešnej generácie a doby. Ako cudzinka sa ale nemusím úplne začleňovať do japonských spoločenských noriem. Ani by to veru nešlo, už len tým, že som výšku skončila ako 24-ročná a prvú prácu v Japonsku si našla v spomínaných 25 rokoch, sa mi celý ten ich japonský výpočet života posunul.

Kjóto

Ľudia sa stále navzájom porovnávajú. Kto má lepšiu prácu, viac peňazí, väčší dom, múdrejšie deti, a neviem čo všetko. Pretekajú sa, kto sa rýchlejšie dostane na vrchol šťastia a spokojnosti. Niekto číta moje blogy a hovorí si: “To je teda niečo, žiť a pracovať v Japonsku!“ A potom si napríklad ja čítam článok o mladých Slovákoch, ktorí si založili biznis a vravím si: „Wau, obdivujem, že manažujú vlastný biznis, baví ich to a darí sa im.“ Je veľmi zaujímavé, ako vnímame úspechy niekoho druhého a niekedy sa tým nechávame dokonca deptať. Namiesto toho, aby nás to motivovalo, na nás príde kríza, lebo odrazu sa nám zdá, že sa v živote nikam nehýbeme, no všetci ostatní áno. Tým rozhodne nechcem popierať posun, ktorý som za tých 5 rokov spravila. Pred 5 rokmi som bola v Šizuoke, malej štvrti Miho, ktorá pripomína taký malý ostrovček odrezaný od zvyšku mesta, kde som žila v spoločnom byte už s bývalým priateľom, lebo som si nechcela priznať, že už je medzi nami  koniec. A tým som samú seba psychicky týrala zakaždým, keď si prišiel zobrať nejaké veci, lebo inak tam už ani neprespával. Pracovala som v tradičnom hoteli, kde som bola dievča pre všetko a myslela si, ako som sa zlepšila v japončine len preto, že som si vedela zapamätať pár viet, ktoré som recitovala hosťom, ktorí sa u nás ubytovali. Teraz žijem v Jokohame vo svojom maličkom podnájme a pracujem v kreatívnej firme, denne používam biznis japončinu, ale aj angličtinu a mám na starosti zahraničný export produktov štúdia Ghibli. Myslím, že s prvým rokom v Japonsku sa to nedá ani porovnať. Ale nie je to niečo, čo by som robiť chcela a kde sa vidím aj za pár rokov. Hovorí sa, že len veľmi nízke percento ľudí robí prácu, ktorá ich baví a napĺňa. Veľa ľudí len prežíva, odrobí si, čo treba a viac to nerieši. Prípadne, ak je to práca dobre platená, tak im nevadí, že to nie je zrovna niečo, čo by ich bavilo. Každý ma iné priority, no pre mňa je dôležité robiť prácu, ktorá ma motivuje a teší. Viesť život plný radostí a zážitkov. Asi preto ma deprimuje to, že čas sa mi kráti a ja nie som ani zďaleka tam, kde som si myslela, že budem pred 10 rokmi. Čas na nikoho nečaká. To je motto, ktorým sa už dlho riadim a preto sa snažím ísť stále vpred. No zároveň som pod nátlakom vlastnej predstavy o tom, ako žiť.

Každý by mal mať svoje vlastné tempo, nenechať sa ovplyvňovať okolím, alebo spoločnosťou. Ale čas je iba jeden. Všetci máme rovnakých 24 hodín na to, aby sme deň prežili plnohodnotne. Ale ako na to? Mám skoro 30 a ešte stále neviem. Hoci to dnes úplne nie je o Japonsku, ale zase len tie moje občasné výlevy o živote ako takom, snáď sa niekto na záver pousmeje s pomyslí si: „To poznám a to prejde, neboj“.

Sewitches

 *rónin= človek, ktorému sa nepodarilo dostať na výšku a čaká na šancu nasledujúci rok