O tom, čo pre mňa znamená pracovať v Japonsku

Začala som písať blog po japonsky na platforme, ktorá je v Japonsku poslednú dobu veľmi populárna a využívajú ju nielen obyčajní ľudia, ktorí majú písanie ako koníček, ale aj veľa významných osobností, riaditelia firiem a podobne. Na platforme sa dá prispievať aj v podobe fotografií, či vlastných umeleckých prác, takže je to taký multifunkčný priestor pre tvorbu, nápady a názory. Konajú sa tam i rôzne súťaže, častokrát v kolaborácii s nejakou značkou. Tento mesiac tam bola súťaž na tému „Čo to znamená pracovať“. Človek sa mohol zapojiť v rôznej forme, či už esej, poviedka, sled myšlienok o tom, čo preňho osobne pracovať znamená. Bolo iba kúsok do uzávierky, ale napadlo mi napísať o tom, čo to pre mňa z pohľadu Slovenky, žijúcej v Japonsku na pracovných vízach, znamená. A o tom chcem písať aj v dnešnom slovenskom blogu, lebo je to troška frustrujúca časť života cudzinca v Japonsku, o ktorej treba tiež hovoriť.

Žijem v Japonsku už piaty rok na pracovných vízach. V dnešnej dobe má už veľa ľudí skúsenosť s rôznym typom pracovných víz a povolení v odlišných krajinách. Pracovné víza v Japonsku nie sú určené pre lacnú pracovnú silu, a teda nie na manuálnu prácu, no ide skôr o prácu špecializovanú a pre profesionálov v odbore. Preto je napríklad potrebné mať vysokú školu, čo niektorých ľudí dokáže prekvapiť. Ešte spomeniem, je vraj možné mať namiesto výšky 10 rokov skúseností v danom odbore, ale to je pre mladých asi troška problém. O pracovné víza sa dá žiadať až po úspešnom získaní práce v Japonsku a prvé víza vydávajú iba na veľvyslanectve v rodnej krajine, takže ak by si človek išiel hľadať prácu do Japonska na vízach turistických, musel by sa aj tak vrátiť na Slovensko po víza pracovné.

Už kvitnú slivky

Pracovné víza sa ešte ďalej delia podľa typu práce. Ja mám typ ‘Engineer/ Specialist in Humanities/ International Services’, ktorý má väčšina ľudí a pokrýva asi najväčšie spektrum práce, ktorú človek môže robiť. Od systémového programátora, cez učiteľa angličtiny, až po pracovníka v akejkoľvek firme na pozíciách zaoberajúcich sa predajom, marketingom, plánovaním, manažmentom a podobne. Pozor, na zdravotnícke odbory, alebo umelecké pôsobenie sú požadované iné typy víz.

Pracovné víza sa dajú získať na jeden, tri alebo päť rokov. Hľadí sa na pozadie uchádzača, ako je vzdelanie, pracovné skúsenosti, či certifikáty. A potom ide aj o firemné pozadie, ako je napríklad finančná stabilita firmy, veľkosť, a iné. Presné kritéria však nikde nie sú dané, a tak je veľmi ťažké zistiť, kde je problém, ak človek dostane iba 1-ročné víza, a to napríklad päť rokov za sebou, ako v mojom prípade. Môžem sa iba domnievať, že problém je v tom, že nemám magistra, a že som pracovala iba v malých firmách. Alebo im vadí, že som už dvakrát zmenila prácu? Ktovie. A teda nemám ani istotu, či v prípade práce vo veľkom úspešnom korporáte by som dostala toho času viac. A hoci nie je jediný dôvod, aby mi tie víza nepredĺžili, aj tak mi vždy zviera žalúdok, keď každý rok napochodujem na to imigračné, a dúfam, že to, ktorou nohou pán za okienkom dnes vstal, neovplyvní moju prihlášku o predĺženie.

Pracovné víza majú ešte taký, akoby vyšší level, koncept, kde za pomoci bodového systému môže človek získať pracovné víza pre vysoko zručných profesionálov, kedy napríklad dokonca automaticky získava 5-ročné vízum. Pod bodovým systémom si môžeme predstaviť napríklad to, že za bakalára dostanem 5 bodov, za magistra 10 a za doktorát 15. A keď môj súčet dosahuje isté vysoké číslo, dostávam toto špeciálne vízum.

No ale späť k nám, obyčajným smrteľníkom. Zabudla som ešte spomenúť jednu dôležitú vec. Pracovné víza sú od toho, aby človek pracoval. To teda znamená, že ak nepracuje, nemôže v Japonsku legálne byť. Po ukončení práce má tri mesiace na to, aby začal v novej, inak musí z krajiny odísť. Ak by mal napríklad hoc aj ešte 2 roky platnú dobu pobytu podľa pracovných víz, akonáhle tú prúcu tri mesiace nemá, táto platnosť vyprcháva. Pochopiteľne, inak by sa to asi nevolalo pracovné víza. Ja si vždy hľadám novú prácu ešte predtým, než v terajšej skončím, aby som sa nedostala do situácie, že by ma podľa zákona mali vyhostiť. Hoci poznám prípady, kedy nebol problém aj napriek tomu, že ľudia nepracovali viac ako tie tri mesiace, no radšej to riskovať nebudem. Takže, akokoľvek mi môže byť v práci zle, som vystresovaná, nespokojná, robím toľko nadčasov, že už prestávam rozlišovať deň a noc, nemôžem len tak jednoducho skončiť v práci, kým nemám niečo nové (v terajšej práci nadčasy našťastie nemám).

A ozaj, ak by si človek ako ja, slobodný na pracovných vízach chcel žiadať v Japonsku o trvalý pobyt, ktorý ho už nebude obmedzovať v tom, akú prácu robí a nemá ani „dátum spotreby“, lebo trvalý pobyt sa už nepredlžuje, tak musí v Japonsku žiť minimálne 10 rokov, z toho 5 rokov na pracovných vízach. Ale v dobe žiadania musí byť na svojom najdlhšom pobyte, a teda 3 alebo 5-ročnom víze. Počkať, ak by som 10 rokov dostávala iba 1-ročné vízum, to znamená, že nemám nárok na trvalý pobyt?

Sú tam aj ďalšie podmienky, ako dobré správanie (žiadne trestné záznamy), poctivé platenie všetkých potrebných záležitostí (napr. zdravotné, dôchodok), finančné zázemie (vraví sa, že ročný zárobok by mal byť minimálne viac ako 3 milióny jenov) a kopec ďalších bližšie nedefinovaných podmienok, ktoré si človek musí vytiahnuť z prsta (alebo na fórach, prípadne si zaplatiť poradcu či právnika). Je to celkom sranda a akosi prestávam mať nádej, že si v Japonsku budem niekedy slobodne žiť bez toho, aby ma niečo obmedzovalo. Nie, žeby mi bolo teraz nejako zle, ale tak predsa len by som raz chcela aj vlastný biznis a nie len otročiť pre firmu.

Tu sa ale konečne dostávam k hlavnému bodu celého blogu. Momentálne som v situácii, kedy pre mňa pracovať znamená mať legálne právo v Japonsku byť. Je to to, čo mi drží celý 5-ročný vybudovaný život v krajine, v ktorej platím dane, zdravotné poistenie, dôchodok, v ktorej mám „kariéru“, byt, celý život. Jedna malá chyba a je možné, že mi víza nepredĺžia a ja zo dňa na deň toto všetko stratím. Samozrejme, troška preháňam, ale naozaj nemám v podstate žiadnu istotu, ako som už vyššie spomínala a v mojom prípade v Japonsku nemám ani priateľa, manžela alebo akúkoľvek inú rodinu, takže mi to naozaj visí na vízach. A to je niečo, čo by som chcela, aby Japonci aspoň trošku brali do úvahy v niektorých situáciách.

Godzila z pneumatík

Ako napríklad minulý rok, keď asi polroka medzi aprílom a októbrom malo Japonsko uzavretý vstup do krajiny pre všetkých cudzincov bez ohľadu na to, či sú obyvateľmi Japonska na nejakom type víz. Áno, aj ľudia, ktorí si v krajine poctivo a bezproblémovo odpracovali a odžili viac ako 10 rokov a Japonsko považujú za svoj domov. Bohužiaľ sa tu prejavila diskriminácia voči cudzincom, ktorá sa častokrát skrýva pod rúškom japonskej úctivosti, no rozhodne existuje a na povrch vychádza vtedy, kedy to najviac nepotrebujeme. Smutné tiež je, že sa to vôbec neobjavilo v japonských médiách a obyčajný ľud nemá ani potuchy, že okolo stotisíc zahraničných obyvateľov Japonska sa polroka nemohlo vrátiť do svojich domovov. Mnohí zostali voči Japonsku a jeho vláde zatrpknutí a vrátiť sa už nakoniec ani nechceli. Myslím, že to nenaštrbilo nielen individuálov, ale aj zahraničnú spoluprácu ako takú, hoci expert samozrejme nie som, takže sú to len také domnienky z toho, čo čítam na internete. Našťastie nepoznám nikoho osobne, koho by to priamo zasiahlo, no aj tak si myslím, že by sa o takých veciach malo viac hovoriť, hlavne ak ide o tak vyspelú krajinu, akou (sa) Japonsko (niekedy tvári, že) je.

Samozrejme, že ak ide človek žiť do cudzej krajiny, musí rátať s tým, že nie všetko bude jednoduché a stretne sa so situáciami, kedy sa bude cítiť úplne bezmocne a bezradne len preto, že má na čele napísané ‘cudzinec’. Takže tým nechcem povedať, že je to celé nefér, alebo že by nás cudzincov v Japonsku mal niekto ľutovať. Len si myslím, že by to mohlo byť aj lepšie, len sa o tom musíme rozprávať aj s Japoncami a nenechávať si to v našich komunitách počas sťažovania sa pri pive. To je asi hlavný dôvod, prečo som o tomto písala aj v japonskom blogu. Môžem už iba dúfať, že si z toho niekto niečo zoberie.

Sewitches