 |
| Art stena, pri ktorej sa fotila moja obľúbená skupina Travis Japan |
Japonsko ročne produkuje desiatky animovaných a hraných seriálov i filmov. Môj záujem o Japonsko vzbudili práve hrané seriály, v ktorých som videla typické uličky Tokia, rodinné domčeky, školy, jedlo, rôzne poobliekaných ľudí. Všetko sa mi to veľmi zapáčilo a pri mojej prvej ceste do Japonska pred 10 rokmi som navštívila miesto, kde sa natáčala jedna z najznámejších scén seriálu Hana Yori Dango, jedného z prvých seriálov, ktorému som podľahla. Bola som úplne uchvátená pocitom, že sa nachádzam na rovnakom mieste ako herci, že dokonca pršalo, ako v konkrétnej scéne! Neviem, či práve to ovplyvnilo moje ďalšie výjazdy, no za tých pár rokov, čo som v Japonsku strávila, sa mi podarilo navštíviť konkrétne miesta, niekedy dokonca úplnou náhodou.
Hana Yori Dango - scéna z Ebisu Garden Place
 |
| Ebisu Garden Place a Sewi v daždi |
Dokonca by som povedala, že v Japonsku je podobná záľuba národným športom mladých dievčat, ktoré cielene navštevujú napríklad reštaurácie či miesta, ktoré v televízii nejaká slávna osobnosť odporučila, alebo tam dokonca bola. Na týchto miestach potom nájdeme aj podpisy alebo fotky týchto osobností, podniky to niekedy využívajú aj na svoj marketing. Mimo návštev filmových lokalít som sa teda namotala aj na tento druh obiehania zaujímavých miest, kam by mi inak ani nenapadlo ísť.
Mám jednu veľmi dobrú kamarátku z Francúzska, s ktorou sme sa spoznali na internete, keď sme sa asi v roku 2011-12 rozplývali nad japonskými idolmi a písali o tom blogy v angličtine. Vo fanúšikovskej komunite to bol v tej dobe troška taký trend. Keď som študovala v Šizuoke, tak bola na výlete v Japonsku, a tak sme sa prvýkrát stretli a strávili spolu v lete kopec času. Bežala vtedy jedna relácia, ktorú sme obe milovali a zhodou náhod bola jedna lokácia práve blízko Šizuoky. Vôbec nám však nenapadlo, že Makaino farma môže byť trochu neprístupná pre obyčajných turistov, ktorí neprišli na aute. V Japonsku sa predsa všade dá veľmi ľahko dostať, aspoň taký obraz sme vtedy mali. Výlet sme spojili s obhliadkou vodopádov Širaito a odtiaľ sa vybrali na farmu s radou od uja Google, ktorý tvrdil, že je to pešo iba nejakých 40 minút. No k farme neviedol žiaden chodník a my sme celú dobu kráčali po okraji cesty, dúfajúc, že nás nič nezrazí. Na farmu sa nám nakoniec podarilo úspešne doraziť a užili sme si to rovnako, ako naši chlapci v relácii. Boli tam prasiatka, ovečky, výhľad na zelenú krajinu, super zmrzlina. Dokonca sme sa prihovorili jednej zamestnankyni a spýtali sa jej, aké bolo natáčanie relácie a či mala možnosť sa s niekým porozprávať. Bola veľmi zlatá a ukázala nám aj iné miesta, kde sa napríklad chlapci fotili a tak. Naozaj vydarený deň. Ale v roku 2013 sme ešte nemali telefóny s internetom, a tak sme si akosi nemohli zistiť, kedy nám odtiaľ ide posledný autobus. Bol už podvečer, tak nám napadlo, že by bolo načase sa pobrať, no k nášmu počudovaniu odišiel posledný autobus dávno predtým, než sme sa spamätali. Začalo sa stmievať, poslední návštevníci nasadali do svojich áut a my sme na tej farme zostali trčať. Ja ako skúsený stopovač, som skúsila vystrčiť palec, no keďže to bolo uprostred ničoho, okolo nešli skoro žiadne autá, a tak sa nám nepodarilo nikoho zastaviť. Keď sme už začínali byť zúfalé a báli sa, že nestihneme ani vlak, na farme sa pomaličky začali zhasínať svetlá a z hlavného vchodu vyšla tá zamestnankyňa, s ktorou sme sa predtým rozprávali. Prekvapene na nás pozrela a po krátkom vysvetlení situácie sa bez otáľania ponúkla, že nás odvezie na stanicu. Bez nej by sme asi prespávali pod holým nebom spolu so zvieratkami.
Makaino farma a koubojky
Niečo podobné sa mi prihodilo aj na prvom výlete v Japonsku v roku 2011, keď sme sa vo dvojici so slovenskou kamarátkou vybrali z Tokia do vedľajšej prefektúry Kanagawa, aby sme navštívili rámen reštauráciu, ktorú vlastní mama jej obľúbeného idola. Na internete sme sa od iných fanúšičiek dozvedeli, že sú tam vystavené aj cédečka a plagáty tejto populárnej skupiny, ich podpisy, a dokonca aj mapa sveta, kde sa návštevníci z rôznych krajín môžu označiť. No nechoď tam! Problém bol v tom, že hoci sme mali presný návod, akými vlakmi sa tam dostať, bolo to celkom ku koncu nášho výletu a nám ešte zostával jeden zľavový lístok na vlak, ktorý sme chceli minúť. Vôbec nám nedošlo, že je určený na iné vlaky, a tak sme sa večer okolo siedmej ocitli na úplne inej stanici uprostred letnej búrky. Netušili sme, ako ďaleko reštaurácia je, kde vlastne sme, a ako som už spomínala, o internete na telefóne a GPS sme mohli iba snívať. Keď sme tak zmätené stáli pred stanicou, pristúpil k nám starší Japonec a spýtal sa nás, či sme stratené. Teda aspoň myslím, moja japončina bola v tej dobe ešte niekde za horami. Rukami a nohami sme vysvetlili situáciu a ukázali mu, kam máme namierené. Zasmial sa a skonštatoval, že je to peši dosť ďaleko, ale ak chceme, rád nás tam odvezie, lebo je na aute a býva neďaleko. Boli sme mladé a hlúpe a ani vo sne nás nenapadlo, že by na tom mohlo byť niečo podozrivé. Aj za tých pár dní, čo sme v Japonsku boli, sme mali celkom veľa skúseností s milými a nápomocnými Japoncami. Naskočili sme mu do auta a po pár minútach zastavili pred jeho domom. To sa nám už začínalo nepáčiť, ale ja som zasrandovala, že určite nám iba išiel po uteráky, lebo sme boli mokré od dažďa. Na naše počudovanie, naozaj nám tie uteráky doniesol a o ďalších pár minút sme už vystupovali pred vchodom do rámen reštaurácie Rjútaró. Keď si na to spomeniem teraz, udivuje ma, že sme sa z toho Japonska vrátili živé a zdravé. V každom prípade, majiteľka reštaurácie bola veľmi milá, (opäť sme rukami a nohami) pokecali o tom, aké sme fanúšičky jej syna a jeho skupiny, a kamarátka jej dokonca podarovala odznak so slovenským znakom. Odvtedy som tam nebola, ale zrovna minule som náhodou bola na koncerte v blízkom okolí, tak som sa tam plánovala naobedovať. Bohužiaľ, Rjútaró otvára až večer, tak už mi došlo, prečo sme tam vtedy išli tak neskoro. Ale určite tam chcem opäť niekedy zavítať.
Rámen reštaurácia Rjútaró - učiwa s podpisom
Ale na začiatku som spomínala, že som sa na podobné miesta dostala aj náhodou. Medzi také patrí ostrov Šódošima na Šikoku, ktorý je známy svojimi olivovníkmi. Nič netušiac som sa vybrala práve na miesto, kde sa pestovali a už z diaľky sa na svahu týčil veterný mlyn ako vystrihnutý z Holandska. Po krátkom preskúmaní okolia som objavila aj kvetinový parčík, ktorý zase pripomínal Grécko podivuhodnými bielymi sochami. Ako som sa tam tak prechádzala, sem tam som zahliadla ľudí s metlami. Nechápala som, prečo sa snažia odfotiť také tie potterácke fotky vo vzduchu. Až keď som vošla do malého múzea, bolo mi všetko jasné. Na tomto mieste sa v roku 2014 natáčala hraná verzia Ghibli filmu Kiki’s Delivery Service. A ja som ho dokonca videla! Objavila som aj maličký domček, ktorý vo filme stvárňoval pekáreň, v ktorom Kiki pracovala. Ale tam ešte sranda nekončila. Keď som si obhliadla aj iné časti ostrova, v inom múzeu som zistila, že sa tam tiež nahrával hraný trilerový seriál N no Tame ni, ktorý radím medzi moje najobľúbenejšie. Bohužiaľ som už nemala čas ísť sa pozrieť na pamätnú lavičku s výhľadom na krajinu, kde sa hlavné postavy stretávali, ale aj tak ma to veľmi potešilo.
Šódošima - Potterácke, pardon...Kiki fotky na metle 
Šódošima - mini výstavka o filme
Keď už hovorím o náhodách, tak spomeniem ešte jednu úplne čerstvú. Minulý rok počas prvého núdzového stavu v Japonsku v apríli a máji som mala kopec času pozerať filmy, tak som ich zvládla pomerne dosť. Jedným z nich bol romantický film Yuki no Hana, ktorý je inšpirovaný rovnomennou piesňou od speváčky Nakašimy Miky. Hlavná mužská postava pracovala v milej útulnej kaviarni. Natáčalo sa aj pred vchodom do nej, ktorý som si dobre pamätala, lebo finálna scéna filmu sa tam odohrávala tiež. Poslednú dobu je s kamarátkou Jankou naším koníčkom navštevovať rôzne pekné kaviarničky, a tak sme sa vybrali do Cafe SoulTree po tom, čo Janka zahliadla na instagrame svojej kolegyne chutne vyzerajúci dezert. Stačila mi sekunda a vchod do kaviarne som ihneď spoznala. Vnútri to tiež vyzeralo úplne rovnako ako vo filme a mne sa automaticky zapol môj nadšený otaku mód a bola som celkom vo vytržení. Čerešničkou bol čapovaný Plzeň, ktorý nás viac než milo prekvapil a my sme tam strávili veľmi príjemné popoludnie. Zabudla som spomenúť, že táto kaviareň sa nachádza asi 10 minút pešo od mojej práce. Ach, to malé Tokio.
Yuki no Hana - scéna v kaviarni
 |
| Cafe SoulTree - Hamburger a Plzeň |
Rozprávanie ukončím s tradičnou kominka kaviarňou Rengecu. Kominka je pomenovanie pre staré tradičné domy, v ktorých ľudia žili a tie, čo stoja dodnes môžeme datovať aj viac ako 100 rokov dozadu. Nájdeme ich hlavne na vidieku a dokonca poznám jedného mladého Francúza, ktorý sa do jednej takej kominky v Šizuoke nasťahoval so svojou polo-japonskou rodinkou. Kominka kaviarne začali byť posledné roky trendom ako spojenie tradičného a moderného, a v metropolách ako je Tokio, sú to malou oázou harmónie a pokoja. Niet divu, že mimo kaviarne ponúka Rengecu svoje priestory aj na natáčanie. Človek ako by sa naozaj vrátil v čase. V mojom prípade som sa ocitla v scénach hraného seriálu Semi Otoko a tiež hudobného videoklipu obľúbenej skupiny Tsubaki Factory. Rengecu však rozhodne stojí za návštevu aj bez nekalých úmyslov hľadať rovnaký uhol kamery a záber zo scény pre fotky na pamiatku.
 |
| Tsubaki Factory videoklip v Rengecu |
 |
| Rengecu |
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára