Dnes je 22.2.2022 a v Japonsku „oslavujú“ Deň mačiek, lebo výslovnosť číslo dva „ni“ pripomína japonské mňaukanie „njan“ a dnes je tých dvojok v dátume dokonca tak veľa, že tento deň dostal prívlastok „super“. A ja som sa na tento Super deň mačiek konečne rozhýbala napísať moje každoročné zhrnutie roku. Väčšinou som to spájala s výročím blogu, ale tentoraz to nechám tak. Rok 2021 sa aj naďalej niesol v duchu pandémie, prvý polrok v Japonsku bol väčšinu času núdzový stav. V júli konečne prišla dlho očakávaná olympiáda, po nej veľký nárast prípadov nakazených, zázračné dlhé ticho pred búrkou a v decembri sa v Japonsku opäť lámali rekordy. Ja som si rozmyslela cestu domov na Slovensko, a tak je to prvýkrát viac ako 2 roky, čo som nevidela rodinu a kamarátov.
V mojich zhrnutiach sa vždy snažím byť pozitívna a spomenúť si na všetko dobré, milé a príjemné, čo sa mi prihodilo. A je zaujímavé, ako ma každý rok prekvapí, koľko veľa toho je. Nový rok 2021 sme spolu s Jankou začali v jej „rodnom“ Kjóte. Musím sa priznať, že som nikdy nemala nejaký špeciálny vzťah k tomuto krásnemu historickému mestu, viac sa mi napríklad páčilo v blízkej Nare. Kjóto som v minulosti navštívila párkrát, no nikdy som si ho asi nevedela poriadne užiť kvôli tým návalom zahraničných turistov, ktorí mi akosi ničili tradičnú atmosféru. Ale Janke ako milovníkovi regiónu Kansai a konkrétne Kjóta, v ktorom strávila nejaký čas, sa to nepozdávalo a navrhla, aby sme šli na Silvestra a Nový Rok do Kjóta, a ona sa podujme predstaviť mi jeho skutočné čaro. Určite to bolo aj tým, že hranice sú ešte stále zavreté pre zahraničných turistov a človek si to mohol oveľa viac vychutnať, ale aj tie miesta, ktoré sme za tú krátku dobu navštívili, boli naozaj veľmi príjemné. Napríklad svätyňa Kifune v horách, kde bolo zaujímavé omikudži, ktoré bolo treba ponoriť do vody, aby na povrch vyplával text so správou o tom, aké šťastie nás postretne. Či Kurama onsen, kde troška snežilo, kým sme si vo vonkajšom horúcom prameni dávali predsavzatia na ďalší rok. A tak som objavila stratenú lásku ku Kjótu a teším sa na ďalší výlet, lebo je ešte stále toho veľa čo objavovať.
To ma privádza k ďalším výletom, Takaragawa Onsen v prefektúre Gunma, kde sme boli v lete a Šibu Onsen v Nagane, kde sme strávili posledné dni roka. O Takaragawa onsene sa hovorí ako o najrozsiahlejších vonkajších horúcich prameňoch v Japonsku a pre nás to bol tiež prvý zážitok v zmiešanom onsene. Obyčajne sú onseny oddelené pre mužov a ženy a kúpe sa v nich človek nahý. Tu ale ženy dostali také akoby šaty na ramienka z uterákového materiálu a muži tiež niečo podobné na spodnú časť tela a pramene sú spoločné. A hoci bolo zaujímavé kúpať sa na tak otvorenom priestranstve, my sme najdlhšie pobudli v jedinom súkromnom ženskom prameni, ktorý tam bol. S týmto výletom sa mi ale spája ešte ďalší netypický zážitok. Mám jedného obľúbeného japonského youtubera, asi 45-ročný týpek z Ósaky, ktorý robí videá o mojich obľúbených chlapčenských idol skupinách. Je to taký (zdá sa) celkom inteligentný a hlavne vtipný chlap, ktorý so svojimi regulárnymi hosťami diskutuje na rôzne témy. V máji vyhlásil konkurz na nových hostí a ja som sa bez otáľania prihlásila. Ani po pár mesiacoch sa mi nedostalo odpovede, keď odrazu v júli o 7 ráno, keď som išla na vlak smer Takaragawa Onsen, mi prišla správa, či mám dnes čas na prvé kolo konkurzu – krátky telefonát. Keď sme s Jankou večer v jukatách na izbe v rjokane popíjali biele vínko, prišiel mi hodinu meškajúci hovor, a ja som sa vykecávala o tom, že som Johnny's fanúšik zo Slovenska. Bola som celkom nervózna, ale nakoniec ma posunul do ďalšieho kola a v septembri sme úspešne nahrali a vydali dve epizódy diskusie na Youtube. Je škoda, že odvtedy ma už nezavolal znova (naozaj neviem prečo!), ale rozhodne ma to bavilo a som rada, že k dnešnému dňu sa videá dostali k viac ako 40 tisíc ľuďom.
Ale späť k výletom. Kým Takaragawa Onsen sa rozprestiera v horách popri rieke, Šibu Onsen je malé historické mestečko, ktorého ulice sú lemované storočnými tradičnými rjokanmi a pri západe slnka toto miesto pôsobí ako scéna z animovaného filmu Cesta do fantázie. Po mestečku je rozmiestnených 9 verejných onsenov a každý horúci prameň ma iné liečivé účinky. Okrem jedného, ktorý je verejný pre každého, sú všetky zamknuté a špeciálny kľúč majú iba hostia vybraných rjokanov. Zhodou náhod sme práve v takom rjokane prespávali, a tak sme sa v noci vybrali zdolať legendu, ktorá hovorí, že šťastie si nájde tých, ktorí sa vykúpu vo všetkých deviatich onsenoch. To sme však netušili, že niektoré z nich majú aj cez 50 stupňov Celzia a treba ich zriediť so studenou vodou, čo ale nie vždy úplne funguje a človek má pocit, že sa mu uvarí ten malíček na nohe, ktorý tam skúsil strčiť. Veľmi rýchlo sme sa teda vzdali, a pochodili iba pramene, ktoré na nás nezanechali popáleniny. Ale aj tak to bol zaujímavý zážitok, na ktorý budeme ešte dlho spomínať. A nesmiem zabudnúť aj na Džigokudani Monkey Park neďaleko, ktorý určite každý z vás pozná. Bodaj by nie, opičky kúpajúce sa v horúcich prameňoch sú nielen ikonou Nagana, ale celého Japonska.
Ale teraz skúsim prejsť na troška inú nôtu. Ku koncu roka 2020 som sa dievčensky zaľúbila do skupiny Travis Japan a to veľmi silno ovplyvnilo moje koncertové plány na rok 2021. Chlapcom sa totiž podarilo (po dlhom odkladaní a následnom nakazení koronou väčšiny členov) uskutočniť prvé celonárodné turné a v apríli, kedy asi na 3-4 týždne upadol núdzový stav, som sa vybrala na ich koncert. Na jeseň pokračoval tretí ročník ich divadelného predstavenia s akrobatickými kúskami na trampolíne, ktoré som si taktiež nemohla nechať ujsť. Päť rokov v Japonsku som venovala iba mojim dievčenským skupinám z Hello!Projectu, ale rok 2021 zrejme započal veľký návrat do sveta mužských japonských idolov.
Ako „maličkosti“ na záver spomeniem dva Sailor Moon filmy na začiatku roka, ktoré ma zase raz dojali (tak ako Digimon film rok predtým), a v duchu som ďakovala hrdinkám vo farebných rovnošatách, že ma priviedli do Japonska. Tiež som konečne zavítala do Ghibli múzea, ku ktorému som sa nikdy nevedela dokopať, lebo si treba kupovať lístky asi mesiac dopredu, a je to taká trošku otrava, ale keďže teraz s Ghibli pracujem, dostala som pozvánku na výstavu, ktorá sa v múzeu konala, a tak som mala možnosť obzrieť si to tam s Jankou celé. Za spomenutie určite stojí aj prvá (a zatiaľ posledná) hodina spevu, ktorú som dostala na narodeniny od majiteľa hudobného baru, v ktorom som dvakrát spievala. Dúfajme, že mi tým nechcel iba niečo naznačiť. Ale nie, zdá sa mi, že som to bola ja, ktorá ešte veľmi dávno fňukala pri poháriku, že som nikdy nebola na speve a strašne mi chýbajú základy. On, ako majiteľ niekoľkých podnikov má, ako sa po japonsky hovorí, „širokú tvár“ („kao ga hiroi“) = pozná veľa rôznych ľudí, a tak sa mi hneď ponúkol, že mi dohodí jednu speváčku, ktorá učí. Hodina bola veľmi zaujímavá a rada by som v tom pokračovala, no potrebujem si na to nájsť peniaze popri všetkých tých peňazožravých koníčkoch.
Ani som sa nenazdala a rok 2021 bol fuč. V práci som sa ocitla na novej pozícii a od septembra až do konca roka som toho mala celkom veľa (a preto som nemala čas písať blogy...nie, to je iba výhovorka), ale všeobecne to asi nebol zlý rok. Jediné, čo ma mrzí, je tá neuskutočnená cesta na Slovensko, no dúfam, že aj to sa v blízkej dobe podarí!
PS: Mala by som zase začať písať každý mesiac!
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára