Nedávno prešli 2 roky, odkedy som nastúpila do terajšej firmy. Moja pracovná náplň sa za tú dobu tak pomenila, že si už skoro ani nepamätám, čo som robila na začiatku. Minulý rok som bola preradená do oddelenia licencií, kde mám hlavne na starosti komunikáciu s vlastníkmi licencií a značiek. Jednoducho povedané, ak napríklad moja firma robí výstavu konkrétneho anime, alebo vyrába produkty na popup shop podobného charakteru, všetko od zmluvy cez proces schvaľovania dizajnu až po overovanie rôznych maličkostí, ktoré treba dotiahnuť, ide cezo mňa. Okrem toho komunikujem aj s partnermi v Japonsku a zahraničí, s klientami, a niekedy naozaj neviem, kde mi hlava stojí. Učím sa za pochodu a občas dosť pochybujem, že taká a onaká japonská zmluva je naozaj skontrolovaná, ak som ju videla iba ja. Ale pre každý prípad mám vždy vo vrecku nachystanú výhovorku, že ja predsa nie som Japonka a prečo to preboha nechali na mne.
Ubehol tak rok a pri príležitosti začiatku nového fiškálneho roku v júli, ma nečakane povýšili na manažéra. Vekom a všeobecnými skúsenosťami by to zas tak nečakané asi nebolo, no osobne nepoznám žiadneho cudzinca, hlavne nie belocha, ktorý by sa dostal na vyššiu pozíciu v rýdzo japonskej firme. Bola som akosi zmierená s tým, že v takej malej japonskej firmičke nemám šancu posunúť sa niekam vyššie. Aby ste tu ale náhodou nenadobudli mylný dojem, že je zo mňa odrazu líder manažujúci tím japonských kolegov, tak to trošku upresním. V japonských firmách väčšinou funguje systém, kde sú automaticky na manažérske a vyššie pozície povyšovaní tí, ktorí sú vo firme najdlhšie, odhliadnuc od toho, či na to majú manažérske a iné potrebné schopnosti alebo nie. Ak je firma menšia, môže sa stať, že tam dosadia človeka s najlepšími výsledkami na oddelení, no to sa samozrejme vôbec nemusí rovnať tomu, či je ten človek schopný viesť tím, alebo manažovať projekty. A z osobných skúseností sa mi zdá, že sa to od človeka vlastne ani nevyžaduje a titul manažér je iba akousi nálepkou toho, že má človek viac práce, teda pardon, zodpovedností a snáď aj tých peňazí. A vôbec, v mojom oddelení som sama, takže si tak akurát tak môžem viesť denníček osamelého manažéra a nie tím ľudí.
Ale ešte predtým, ako som sa dozvedela o povýšení, dostala sa ku mne oveľa väčšia novina. Jedným z našich najdôležitejších partnerov je Studio Ghibli (SG), významný tvorca animovaných filmov, a tak nie je divu, že sme vo firme mali človeka, ktorý sa venuje iba tejto práci. No pred pár mesiacmi mi odrazu zazvonil telefón a kolegyňa sa ma pýta, či som sama a môžem teraz volať. Vyšlo najavo, že čaká druhé dieťa a chystá sa na materskú a náš nič neriešiaci riaditeľ do pléna hodil moje meno ako náhradu bez toho, aby mi čo i len niečo spomenul. Kolegyňa u nás nie je na trvalom pracovnom pomere odkedy sa jej narodilo prvé dieťa a už nejakú dobu pracovala na špeciálnej zmluve, ktorá z nej robila kvázi zamestnanca štúdia, mala ich e-mailovú adresu či vizitku a pracovala iba pre nich. No v mojom prípade to tak jednoduché nie je, lebo mám svoju “normálnu“ prácu u nás, do toho ma povýšili, a tak som bola dosť nervózna z toho, ako si to riaditeľ predstavuje. Ako je však uňho zvykom, do poslednej sekundy to nemal nijako vymyslené, kolegyňa mi odovzdala väčšinu jej povinností (niektoré šli našťastie skutočným zamestnancom SG) a ja som vkĺzla do dvojitej pozície s dočasným limitom do konca apríla budúceho roku, kedy sa má kolegyňa vrátiť. Mám teda dve práce, dochádzam do dvoch kancelárií (SG je strašne ďaleko), mám dve e-mailové adresy, ktoré neustále svietia načerveno, lebo keď konečne pozriem a odpíšem na všetky maily v jednej schránke, v druhej ma čaká ďalšia spúšť, a je to začarovaný kruh. Ale mám aj dve vizitky a s jednou sa chválim, lebo je to proste kúl.
No aby som sa neutápala iba v negatívnych myšlienkach, pretože, ak sa mám priznať, je to dosť veľký stres, s ktorým momentálne zápasím. Podelím sa aj so super pozitívnym zážitkom! Mnohí z vás si asi predstavujú, že pracujem priamo v štúdiu, kde sa vyrábajú animované filmy, lebo nie je úplne známe, že SG je vlastne normálna firma s rôznymi oddeleniami, ako je napríklad výroba produktov, PR či zahraničný biznis. Tieto oddelenia sú v inej budove ako samotné štúdio, a tak som nikdy nemala možnosť nakuknúť do skutočnej dielne. No pri tejto príležitosti ma tam konečne vzali a ja som sa vrátila viac ako 20 rokov v čase, kedy som prvýkrát na Markíze videla Princeznú Mononoke, môj prvý Ghibli film. Vybavili sa mi pocity z toho, aký zvláštny dojem tento film v tej dobe na mne zanechal, ako ma očarilo krásne animované prostredie lesa a zároveň naskakovala husia koža z niektorých scén. A zrazu predo mnou nestojí nik iný, než samotný pán Hajao Mijazaki, najznámejší režisér animovaných filmov na svete. Bol to čarovný moment a ja som zo seba ledva vykoktala pozdrav. Bol veľmi milý, ukázal mi nejaké veci a vrátil sa k práci, kým ja som bola ešte stále v údive. Mala som tiež možnosť prejsť si samotné štúdio a bolo to celé naozaj fascinujúce. Prišla som tam ako zamestnanec, no tých pár minút som bola iba obyčajný fanúšik, ktorý sa úprimne teší z nečakanej situácie.
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára