Zhrnutie roku 2022 alebo všetky nespísané príhody časť prvá

Každý rok robím zhrnutie, čo všetko sa udialo a v minulosti, keď som ešte písala viac blogov ako dva ročne, to bolo skôr o tom, ktoré z nich boli najčítanejšie a k tomu niečo o zmenách v živote, či kam som sa ďalej pohla. Postupne som to ale zmenila na blogy o tom, čo všetko dobré sa mi prihodilo, lebo pandémia ako taká nebola veľmi pozitívna. Teda bola, ale chápeme sa. Tento rok to ale skúsim ináč, lebo keď som si dávala dokopy poznámky, zistila som, že skoro každý mesiac som vlastne mala príhody na blog. Tak to tu máte chronologicky aj s fotkami! Pripájam aj podcast pre tých, ktorí ešte náhodou nepočuli naše zhrnutie roku s Jankou nahrávané na letisku v Narite.

Január

Tesne po mojich narodeninách sme sa s dvomi japonskými kamarátmi (ktorí sa o rok neskôr tvária, že nás nepoznajú), vybrali na krátky jednodňový výlet na aute do priľahlej prefektúry Čiba. Najprv sme sa na obed zastavili na parkovisku Umi Hotaru uprostred mostu, ktorý spája prefektúru Kanagawa s Čibou. Dá sa tam najesť, odpočinúť, no tou najlepšou atrakciou je rozhodne výhľad na nekonečné more. Druhou zastávkou bola architektonicky zaujímavá vyhliadka, ktorá sa o pár mesiacov neskôr stala miestom, kde jedna z mojich najobľúbenejších skupín natočila hudobný videoklip, takže obrovské nadšenie ma dohnalo s oneskorením. Výlet sme zavŕšili ilumináciou v tzv. Tokijskej nemeckej dedine (naozaj sa to tak doslova volá), čo je malý tematický park s atrakciami pre deti, záhradami, občerstvením, ktoré by mali navodiť európsku atmosféru. Japonci milujú iluminácie a počas zimného obdobia sa po Japonsku dajú nájsť celé veľké parky s rôznymi svetelnými obrazcami či objektami. Bolo to pekné, ale asi mi to stačí vidieť raz.

Marec

Okrem toho, že moji chlapci z Travis Japan vyhlásili, že idú trénovať do Los Angeles na dobu neurčitú, tak som dostala môj prvý covid. V najkrajšie obdobie roka, zrovna keď v Tokiu kvitli čerešňové stromy sakury. Ale podarila sa mi urobiť aspoň jedna fotka, kedy som išla z práce ešte za svetla, zrejme už nakazená, lebo mi nebolo úplne najlepšie. A samozrejme miesto, kde som ten covid zrejme dostala, návšteva akvária v Šinagawe. Delfíniu šou som nevidela už pár rokov, no rozhodne ma to nedojalo do takej miery, ako českú kamarátku, ktorá ma tam vzala a potom celú dobu plakala. Vraj vždy pri pohľade na delfíny plače a nechápe prečo. Ani ja nechápem.

Máj a Jún

V tomto období vždy výletujem po Japonsku počas Golden weeku, no tento rok som pobehala iba okolie Tokia a vlastne si už ani neviem spomenúť, prečo. Je možné, že som mala nejakú prácu pomedzi, takže som nemohla veľmi ďaleko. Ale to vôbec nevadí. Zrovna som si po 6 rokoch kúpila nový Iphone s lepším foťákom, ktorý som hneď odskúšala na ostrove Sarušima v prístavnom meste Jokosuka. Toto mesto hralo obrovskú úlohu v japonskej histórii, pretože práve tu sa vylodili americké lode Matthewa Perryho v roku 1853, čo viedlo k otvoreniu Japonska po viac ako 200- ročnej izolácie od sveta. Na neobývaný ostrov Sarušima sa dá dostať krátkou 10- minútovou plavbou na lodi, no nenechajte sa oklamať názvom, žiadne opičky tu nenájdete. Legenda vraví, že keď sa mních Ničiren, zakladateľ významnej budhistickej sekty, plavil na lodi z Čiby do Kamakury v roku 1523, jeho loď uviazla v búrke. Na pomoc mu prišla biela opica, ktorá ho priviedla na neďaleký ostrov do jaskyne, vďaka čomu Ničiren prežil. Ostrov bol teda pomenovaný Saru (opica) šima (ostrov). Pre svoju ideálnu strategickú polohu pri Tokiu bol dlhé roky v 17. až 19. storočí využívaný na obranu a preto na ňom nájdeme veľa pozostatkov opevnení, tunelov, kasární a muničných skladov. Veľa z tejto architektúry tvoria červené tehly, ktoré obopína mach a veľa zelene, dotvárajúc mystickú atmosféru. Na severe ostrova je skalnaté pobrežie, kde som asi hodinu len tak sedela, sledovala lode na mori v diaľke, bavila sa na chlapcoch, ktorí preskakovali z kameňa na kameň v šľapkách a div, že nespadli, alebo len tak premýšľala nad životom. Na druhej strane ostrova je aj piesočná pláž a bufet s občerstvením, kde som krásny deň zavŕšila pivkom.

Golden Week sme s Jankou zavŕšili v Manza Onsene v prefektúre Gunma, kam nás vzal jeden japonský kamarát. Z tohto výletu si však najviac pamätám kamarátovho kamaráta, ktorého sme tam stretli prvý (a posledný) krát. Taký troška do zeme zahľadený pán, z ktorého sme museli všetko ťahať ako z chlpatej deky, keď sme sa u nás na izbe zišli a troška popíjali pivo. Miestami sa tváril, že sme vzduch, alebo že je to to posledné miesto, kde by práve chcel byť, takže to niekedy nebolo úplne príjemné. No onsen bol fajn a ani nie drahý, takže asi je to jedno.

Koncom mája sa konala moja slávna pracovná cesta do Los Angeles, ktorá sa z pôvodných 4 dní pretiahla na 2 týždne, lebo moje srdce zrejme zapriahlo po tom, zostať dlhšie pod rovnakým nebom ako chlapci z Travis Japan, ktorí tam zhodou náhodou v tej dobe boli tiež. Pre tých menej informovaných, podarilo sa mi tam druhý deň po prílete chytiť ďalší covid. Ale aspoň som stihla vidieť to, prečo som tam prišla, teda úplne prvý projekt, ktorý som v práci mala na starosti. V novootvorenom múzeu oscarových filmov bola úvodným ťahákom výstava najslávnejšieho japonského producenta animovaných filmov, Hajaa Mijazakiho. Import japonských Ghibli produktov a dohľad nad tvorbou originálnych produktov pre múzejný obchod išiel cez moju firmu a ja som na tomto projekte skoro rok a pol potila krv a vypľúvala dušu. O to viac ma potešilo a dojalo vidieť výstavu a samotný obchod naživo, či stretnúť sa s manažérkou, s ktorou sme to celé dali dokopy. A koniec koncov som mala vlastne šťastie v nešťastí, lebo mi po týždni v piatok vyšiel negatívny PCR test a odlet som mala zarezervovaný až na nedeľu, takže som mala celý jeden deň na krátke preskúmanie mesta. Samozrejme som si vybrala Hollywood, čo by som to bola za fanúšičku, keby som sa nešla odfotiť na rovnaké miesta ako Travis Japan pred mesiacom. Okrem ponaučenia z toho, že rúška človeku nepomôžu v krajine, kde ich nenosí nikto iba ty, som si tiež overila to, ako mám Japonsko rada. Samozrejme, že za takú krátku dobu sa to veľmi porovnať nedá, no ten strach, ktorý som napríklad pociťovala v centre mesta, keď som prechádzala okolo bezdomovcov, či podivínov, nie je niečo, s čím by som vedela bežne existovať. A veru ani to jedlo, ktoré chutilo buď ako čistá soľ, alebo čistý cukor. Ale ľudia boli veľmi priateľskí, takže to celkom vyrovnalo tieto negatívne pocity. No naspäť do Japonska som sa veľmi tešila.