(Z archívu príhod, január 2023)
Návrat do Japonska po dlhých troch týždňoch dovolenky na Slovensku sa nezaobišiel bez nevyhnutného stresu v práci, kde na mňa čakalo kopec neodkladných povinností. No radosti na seba nenechali dlho čakať. Ledva ubehol jeden týždeň a ja už som sa opäť ocitla v oblakoch, tentokrát som to však mala namierené na ostrov Kjúšú do mesta Fukuoka. Bol to môj prvý vnútroštátny let a vôbec prvá návšteva tretieho najväčšieho ostrova Japonska.
Vo Fukuoke sa mi podarilo kúpiť lístky na koncert obľúbenej skupiny Hey! Say! JUMP zrovna počas môjho narodeninového víkendu. Samozrejmosťou bolo spojiť to s výletovaním, a tak som si kúpila letenky s príletom v sobotu ráno a odletom v nedeľu večer, nech mám celé dva dni. Let z Tokia trvá iba dve hodiny, takže žiaden problém. Teda až na to, že sa mi podarilo kúpiť tak skorý ranný let o 6:25, že mi nedošlo, že sa ráno nemám ako dopraviť na letisko, keďže ani prvý vlak to v žiadnom prípade nestíha. Objednala som si teda hostel 5 minút vlakom od letiska s vidinou, že naskočím na prvý vlak a všetko je vybavené. No deň pred odletom som prišla na to, že som sa pri kúpe letenky zmýlila a zadala do osobných údajov, že som muž. Nechápem, ako sa mi to mohlo stať, a keďže sa to vraj dalo zmeniť iba na letisku, nezostávalo mi nič iné, ako si privstať a doraziť taxíkom ešte o niečo skôr. Ja som strašný stresér a radšej som niekde o dosť skôr, ako keby som mala meškať, alebo dokonca niečo nestihnúť. V tomto prípade by to bol prúser, takže som vstávala o 3:40, po sprche a prípravách naskočila na taxík o 4:40 a pred 5 ráno som už stepovala pred letiskom, ktoré bolo ešte skoro celé pozamykané. Neviem, prečo som si myslela, že hodinu a pol pred vnútroštátnym odletom sa dostanem ku priehradke.
Tú však otvorili až okolo pol šiestej, takže som tam celkom dlhú dobu čakala ešte aj s ďalšími pár podivínmi, ktorí asi tiež nemali nič lepšie ráno na práci. Našťastie so zmenou pohlavia nebol problém a ja som sa presunula cez kontrolu až pred odletovú bránu. Na tento výlet som išla s kamarátkou zo Švédska, s ktorou sa poznáme cez internet. Ironicky vďaka pandémii, kedy človek doma celé dni nemal čo robiť, som sa opäť dostala k aktívnemu fandeniu japonských chlapčenských skupín. A s tým prišlo aj zapojenie sa do medzinárodnej komunity ako kedysi, keď som písala blogy v angličtine a spoznala sa tak napríklad s mojou doteraz veľmi dobrou kamarátkou z Francúzska, ktorá dnes tiež v Japonsku žije. Ale vráťme sa ku švédskej kamarátke. Bola v Japonsku na výlete a hoci sme sa ešte nikdy naživo nestretli, vedela som, že máme rady rovnakú skupinu, takže som ju ihneď pozvala a ona tiež dlho neváhala. Chvíľku pred nástupom do lietadla sme sa pred bránou stretli, zoznámili sa a odleteli do vraj najslnečnejšieho mesta v Japonsku. Fukuoka sa ale zrejme nechcela pýšiť týmto pomenovaním počas veľavýznamnej návštevy zo Slovenska a Švédska, lebo po prílete sme sa ocitli v hustej hmle a predpoveď počasia hlásila dážď. V ten víkend sa odrazu veľmi oteplilo a my sme sa v polovici januára dva dni topili vo vysokej vlhkosti vzduchu a asi 17 stupňoch. Moja ofina to ako vždy neprežila a rozdelila sa na asi 10 mokrých pramienkov rovnomerne nalepených na spotenom čele.
Po raňajkách na stanici Hakata sme sa najprv vybrali po stopách inej chlapčenskej skupiny, Travis Japan, ktorí počas ich divadelného turné pred pár rokmi navštívili Fukuoku. Našou prvou zastávkou bola svätyňa Sumijoši asi 10 minút od stanice. Táto svätyňa obklopená vysokými stromami vraj patrí k jedným z najstarších na Kjúšú vôbec. Jednou zo zaujímavostí je veľká socha starovekého sumo zápasníka, ktorý so svojimi šiestimi tehličkami na bruchu vyzerá rozhodne ináč, než tí dnešní. Ruky má rozpažené dopredu a sála z neho veľká sila (a troška aj hrôza). Stalo sa teda tradíciou pohladiť mu dlane pre získanie sily. My sme si pri ňom pofotili našich plastových panáčikov, ktorí s nami všade cestujú, nadýchali sa tradičnej atmosféry (dokonca zastihli tradičnú svadbu) a pomaly sa pobrali na obed. K jednému zo známych jedál vo Fukuoke patrí tonkocu rámen (s polievkou z bravčových kostí), čo nám tiež zapasovalo do nášho itinerára ‘po stopách’, a tak sme sa vybrali do reštaurácie Shin Shin Ramen v centre. No presne rovnaký originálny nápad malo aj ďalších asi päťdesiat fanúšičiek, lebo pred reštauráciou sa tvoril dlhočizný had vyfintených dievčat v sukniach, ktoré v žiadnom prípade nevyzerali, že sú tam pre vyhlásený Hakata rámen. My, ako správne cudzinky, sme sa otočili na päte a zakotvili v inej rámen reštaurácii o pár ulíc vedľa, kde sme si dali určite rovnako dobrý rámen. Ja som nikdy nebola veľký milovník rámenu, no minulý rok ma znenazdajky chytila nečakaná rámen slina a odvtedy si celkom často pochutnávam na rôznych druhoch až do takej miery, že moje posledné jedlo v Japonsku pred návratom na Slovensko bol práve rámen.
 |
| Veľa sily aj pre našich chlapcov |
Čas nám spolu ubiehal veľmi rýchlo. Koncert sa konal až v podvečer a my sme chceli stihnúť ešte aspoň jedno zaujímavé miesto, a tak sme to namierili do parku Óhori, ktorý bol po ceste do haly. Óhori v preklade znamená priekopa, či kanál a veľké jazero uprostred parku bolo kedysi súčasťou kanálového systému okolo neďalekého Fukuoka hradu. Uprostred jazera sú tri malé ostrovčeky pospájané kamennými mostami a my sme sa vybrali na krátku prechádzku. Symbolom parku je červený pavilón vznášajúci sa nad jazerom a keď sme sa pri ňom zastavili a sústredene fotili našich tentokrát plyšových idolov, Japonky, ktoré zrovna išli okolo si nás s úškrnom premerali a vykročili k nám. Z tašky pomaly vyťahujúc svojich vlastných plyšákov sa nám prihovorili: „ Aj vy ste fanúšičky? Wow, a odkiaľ ste? “. Potom nám pod nos podstrčili svojich plyšákov. „ Aha! Aha, každá máme iného člena skupiny!“. Dali sme si spoločnú fotku plyšákov a potom dievčatá z tašky vytiahli strieborné pásky s logom turné, ktoré vždy ku koncu koncertu vystrelia z obrovských kanónov do obecenstva a fanúšikovia sa o pásky idú pobiť. Doslova. Niekedy človek zazrie dievčinu, ktorá sa hádže pod sedadlá a neskôr z haly pyšne vychádza ťahajúc za sebou aspoň dvadsať pások. Niekomu sa nepodarí chytiť ani jednu, lebo sú vystrelené iba v strednej časti haly. „My sme z Ósaky a boli sme na koncerte aj tam. Chlapci nám povedali, že sa máme podeliť, tak tu máte.“ A s úsmevom nám každej podali jednu pásku. To sme ešte nevedeli, že sa nám na večernom koncerte nepodarí nič chytiť, takže to prišlo veľmi vhod. Takáto páska vie byť milou pamiatkou. Rozlúčili sme sa a rozhodli sa naskočiť na taxík, lebo začínalo pršať a po celom dni sme už boli aj tak dosť unavené.
 |
| Týchto plýšáčikov vlastní asi každý fanúšik |
Bola to asi ale najvtipnejšia cesta taxíkom, akú som kedy zažila. Za volantom sedela taká staršia pani, ktorá si zjavne bola veľmi dobre vedomá, že dnes sa na koncert chystá kopec ľudí. Len čo sme nasadli, vraví nám, že pozná skvelý trik na to, aby sme nemuseli dlho čakať v zápche smerom k hale. Úprimne, prvé čo mi napadlo je, že nás chce určite iba previesť nejakou dlhšou trasou, aby z nás chudákov cudzincov vycucala viac peňazí. Teta ma ale hneď vyviedla z omylu, lebo sa po chvíli začala vyzvedať, ktorému členovi skupiny najviac fandíme a odkiaľ sme vlastne prišli. Mená síce trošku poplietla, ale pôsobila na nás úprimne. Zrazu zavelila, že prišiel čas na jej tajnú trasu a prudko zabočila doľava do úzkej uličky, ktorá sa napájala na inú väčšiu cestu. Bez okolkov sa išla vtesnať medzi dve autá, ktoré sa práve pohli na zelenú, a tak sme sa jej so zdesením spýtali, či sa to môže. „Hmm, asi úplne nie, ale určite bude stačiť, keď sa ospravedlním!“ A div, že si neudrela hlavu o volant, ako sa horlivo ukláňala šoférovi, pred ktorého sa išla zaradiť. O 5 minút neskôr sme už vystupovali pred halou a som si istá, že sme ušetrili aspoň dobrých 15 minút v zápche. Teta taxikárka nám zapriala veľa zábavy a my sme sa rýchlym krokom vybrali pred vchod haly do veľkej masy rovnako nadšených dievčat.
 |
| Na koncerte nesmú chýbať učiwy s názvom krajiny |
Koncert bol skvelý, ale to tu rozvíjať nebudem. Za spomenutie už asi stojí iba tá tlačenica, v ktorej sme sa na ceste domov ocitli. Prešli sme sa na vedľajšiu zastávku metra, práve preto, aby sme sa vyhli tomu najhoršiemu, no tento originálny nápad mali zase aj všetci ostatní. V momente, ako sme po schodoch zišli dolu, zasekli sme sa v tuneli plnom dievčat, ktoré veselo džavotali o krásnych spomienkach z koncertu, no mňa po chvíli chytali až klaustrofóbne pocity. Skúste z fotky usúdiť sami. Takto sme tam čakali niekoľko desiatok minút, kedy sme sa po malých krôčikoch pomaly dostali na metro, na suši a pivo a konečne do hotela.
 |
| Do Fukuoka Dome sa zmestí cez 40,000 ľudí |
Na druhý deň sme boli tak unavené, že sme pol dňa presedeli v kaviarni. Znova sme však skúsili zájsť do Shin Shin Ramenu a tentoraz sa podarilo, a tak sme si užili poslednú návštevu ‘po stopách’ vo Fukuoke. K večeru sme sa pobrali na letisko, kde som si opäť musela zmeniť pohlavie. Pri overovaní informácií sa ma spýtali na vek a ja som ich v duchu preklínala, že mám 32 rokov ešte len pár hodín a už som nútená to niekde hovoriť nahlas. Všetko ale dobre dopadlo a my sme sa pobrali naspäť do hlavného mesta, každá však iným lietadlom, lebo sme to nedomysleli. Nevadí, možno nabudúce to naplánujeme lepšie!
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára