Preskočiť na hlavný obsah

O krajine veľkých topánok

alebo o živote v Japonsku a každodenných príhodách

Vyhľadávať v tomto blogu

Zobrazujú sa príspevky z dátumu november, 2015

Zobraziť všetky

Príspevky

O tom, ako som prednášala po japonsky

novembra 30, 2015

Získať odkaz
Facebook
Twitter
Pinterest
E-mail
Ďalšie aplikácie

O tom, ako sme navštívili japonskú školu v Prahe

novembra 18, 2015

Získať odkaz
Facebook
Twitter
Pinterest
E-mail
Ďalšie aplikácie

O Prahe, o ňom, o Nipponfeste

novembra 17, 2015

Získať odkaz
Facebook
Twitter
Pinterest
E-mail
Ďalšie aplikácie

Ďalšie príspevky

Sewitches: Time waits for no one

Navštíviť profil

Kde ma nájdete

Instagram
Facebook profil (osobný)
Facebook fanpage (blog)

Obľúbené príspevky

O tom, ako sme sa spoznali

Sedela som v krúžku neznámych ľudí. Po celej miestnosti boli ďalšie skupinky, ktoré sa ostýchavo začali rozprávať. Išlo o zoznamovaciu akciu japonských a zahraničných študentov. Každá skupinka mala zhruba 10 až 15 minút na to, aby si povedala niečo duchaplné, a potom sme sa zase prestriedali. V poslednej skupinke som sa už konečne troška rozhovorila, hoci to nebola žiadna sláva nakoľko som v Japonsku nebola ešte ani mesiac. Oproti mne sedel chalanisko s rúškom, a tak som z neho videla iba jeho oči, ktoré akoby rozprávali zaňho. Boli sympatické a hravé. Nie detské, ale také šibalské. Už si nepamätám, o čom sme sa rozprávali, ale tento Japonec ma rozhodne zaujal najviac zo všetkých. Mal naozaj pekné oči. Akcia skončila a postupne sme sa všetci začali zberať domov. Vo výťahu som sa ocitla práve s ním. V tom sa ma pýta: „Nestretli sme sa už náhodou aj predtým?“ . Pozriem naňho, no jediné čo vidím je iba rúško a oči: „Hmm, neviem.“ Odrazu vytiahne svoj telefón a začne mi náruživo uka

O prvom týždni v japonskom hoteli

Keď som prišla do Japonska, mala som zopár predsavzatí. Jedným z nich bolo písať si každý deň denník a druhým, takým väčším bolo aj napriek náročnej práci neprísť o svoj voľný čas. Asi nebude veľkým prekvapením, že sa mi to dodržať nepodarilo. Denník som si písala do doby, kým mi nezačala práca a ten voľný čas sa vytratil z rovnakého dôvodu. Japonsko je známe svojou pracovitosťou, obrovským nasadením a oddaním svojho života práci. Niekým takým som sa nikdy stať nechcela, no na druhej strane nie je ľahké sa tomu vyhnúť. Aspoň zo začiatku. Mám za sebou prvý týždeň v tradičnom hoteli, rjokane. Je to miesto, kde môže človek okúsiť japonskú kultúru v podaní ubytovania na japonský štýl, kuchyne, kúpeľov, servisu a hlavne pohostinnosti. V hoteli sa akoby zastavil čas a nábytok, či koberce dýchajú starobou. No aj napriek tomu sa zdá, že hotel patrí k tým luxusnejším a každý deň má nových hostí. Možno hlavne aj kvôli svojej polohe, nachádza sa totiž asi 3 minúty od turistickej atrakc

O práci v japonskej firme

Stereotypov o japonských firmách je mnoho. Ľudia pracujú veľa nadčasov, prísne sa dodržiava hierarchia, kopec povinných chlastačiek so šéfom, či nadľudská nasadenosť. Dnes by som chcela vyvrátiť väčšinu takýchto predstáv, ktoré rozhodne neplatia v každej japonskej firme. Pracujem v agentúre, ktorá sprostredkováva veľkým japonským firmám jazykové a odborné pobyty a stáže v zahraničí, prevažne v anglicky hovoriacich krajinách. To je prvým meradlom toho, prečo sa moje pracovisko líši od typickej japonskej firmy. Sme v úzkom spojení so zahraničím, naším mottom je globálne vzdelávať a vychovávať profesionálnych jedincov. Zároveň by som to nazvala takou rodinnou firmou, kde i riaditeľova žena a dve dcéry majú svoje (vyššie) miesta. No to nie je jediné, čo u nás rodinne funguje. Všetci kolegovia sú veľmi priateľskí a skoro vôbec tu neexistuje vzťah senpai-kóhai, kedy je staršia, alebo v odbore skúsenejšia osoba nadradená. Samozrejme, že úcta k človeku a jeho práci je prirodzená.

O tom, ako nás Tokio dostalo do kolien

Vždy hovorím, že Tokio je taký osobitý svet a nemá so zvyškom Japonska toho veľa spoločného. Tokio je veľké aj malé, rušné i pokojné, divné a obyčajné. Nájdete v ňom úplne všetko. Mám ho rada a vždy sa teším ďalšej návšteve. Takú jednu som zažila aj minulý týždeň vďaka kamarátke Zuzke a Peti, ktoré prišli do Japonska na výlet. No ten deň mi asi utkvie v pamäti ako jeden z najzaujímavejších dní strávených v Japonsku. A asi nielen mne, však dievčatá? Náš deň začal úplne obyčajne, kedy sme sa o desiatej stretli pri soche psíka Hačikó v Šibuji. Prešli sme slávnou šibujskou križovatkou, ktorá ma v skutočnosti nikdy veľmi nefascinovala a pokračovali sme pešo až do Haradžuku. Vonku bolo asi cez 30 stupňov, slnko pálilo ako len mohlo, a preto som to najprv namierila do Meidži Džingú, svätyne obklopenej zeleňou a príjemným tieňom uprostred módnej štvrte. Potom sme samozrejme skončili na ulici Takešita, ktorá je hlavným stretom všetkej šialenej módy, obchodíkov s blbosťami a niekoľkými

O tom, ako som v Japonsku našla druhý domov

Asi od pätnástich som chodila v Trenčíne do Kozla (áno do Kozla a nie ku Kozlovi, a nehádajte sa :D). Stretávali sa tam milovníci anime z okolia a ja som si to tam veľmi obľúbila. Začala som tam časom ťahať i spolužiakov zo strednej a nakoniec som tam bola varená pečená až kým som neodišla na výšku. Ale vlastne aj potom. Niekedy som tam už bola viac ako doma. No a potom Kozla museli zbúrať, lebo sa v Trenčíne stavala nová železničná trať. Bolo to smutné, lebo som tam strávila celú mladosť. No a čo tým celým chcem vlastne povedať. Ja som normálne v Japonsku našla druhý Kozel. Trošku drahší, ale tisíc krát lepší! V Kurane som sa prvýkrát objavila v apríli, keď nás tam s kamarátkou priviedol kamarát, ktorý tam brigáduje. Tento irish pub sa mi pozdával už pri prvej návšteve. Dovtedy som bola zvyknutá iba na typické japonské izakaje, takže to bola príjemná zmena. Atmosféra naozaj pripomínala takú tu našu európsku krčmu. Po roku v Japonsku mi to bodlo práve vhod a začali sme tam chodiť

Archivácia

februára1
januára1
septembra1
augusta1
februára1
októbra1
júna1
apríla1
februára1
januára1

Zobraziť viac Zobraziť menej

Nahlásiť zneužitie

Používa službu Blogger