Sedela som v krúžku neznámych ľudí. Po celej miestnosti
boli ďalšie skupinky, ktoré sa ostýchavo začali rozprávať. Išlo
o zoznamovaciu akciu japonských a zahraničných študentov. Každá
skupinka mala zhruba 10 až 15 minút na to, aby si povedala niečo duchaplné,
a potom sme sa zase prestriedali. V poslednej skupinke som sa už
konečne troška rozhovorila, hoci to nebola žiadna sláva nakoľko som
v Japonsku nebola ešte ani mesiac. Oproti mne sedel chalanisko
s rúškom, a tak som z neho videla iba jeho oči, ktoré akoby
rozprávali zaňho. Boli sympatické a hravé. Nie detské, ale také šibalské.
Už si nepamätám, o čom sme sa rozprávali, ale tento Japonec ma rozhodne
zaujal najviac zo všetkých. Mal naozaj pekné oči.
Akcia skončila a postupne sme sa všetci začali zberať
domov. Vo výťahu som sa ocitla práve s ním. V tom sa ma pýta:
„Nestretli sme sa už náhodou aj predtým?“. Pozriem naňho, no jediné čo vidím je
iba rúško a oči: „Hmm, neviem.“ Odrazu vytiahne svoj telefón a začne
mi náruživo ukazovať vlastné fotky. „Pozri, to som ja. Nepamätáš si ma? Stretli
sme sa v jedálni.“, „Prepáč, ale nepamätám si ťa.“ no jediné, čo mi
v tej chvíli prebehlo mysľou bolo, prečo mi ukazuje svoje fotky
v telefóne a jednoducho si nestiahne to rúško z tváre. „No ten
je teda divný.“ pomyslela som si.
O pár dní neskôr som išla zo školy a pri
posledných schodoch niekto rozdával cukríky. Bola to asi nejaká študentský
brigáda a nevenovala som tomu žiadnu pozornosť. Ale zrazu sa na mňa
otočila osoba v okuliaroch a začala nadšene mávať cukríkom pred mojím
nosom: „Šimonááá, ahój, tu máš cukrík!“. Úplne zaskočená som zastavila
a cukrík si zobrala. Nemala som poňatia, kto to bol, no bolo to divné
a milé zároveň.
Už si presne nepamätám, kedy som konečne prišla na jeho
identitu, ale myslím, že to bolo v školskej jedálni, kedy som si konečne
spojila isté momenty a došlo mi, že človek zo zoznamovacej akcie
a cukríčkar je jedna a tá istá osoba. Nemám rada rúška. Ani
okuliare....Menia človeku vzhľad!
Masa bol zvláštny, milý, srandovný, svojský a páčil sa mi.
Vždy keď sme sa v škole stretli na mňa kričal to svoje Šimonááá a mne
to lichotilo. Nikto iný sa ku mne nesprával tak otvorene ako on. Nikto sa
o mňa nezaujímal natoľko a jeho pozornosť mi zdvíhala sebavedomie.
Škoda len, že som čoskoro zistila, že má vlastne priateľku. Nie že by to
zatajoval, ale vieme, akí sú Japonci. Na verejnosti sa netvária, že niekoho
majú až kým sa ich na to človek konkrétne nespýta. A taký jeden rozhovor
som prepočula a nadobro sa vzdala myšlienky potencionálneho priateľa.
Ale veci sa vyvíjali iným smerom a v lete mi Masa
oznamoval pred začatím párty, že sa rozišiel s priateľkou. Medzičasom sme
sa občas stretli v škole, občas v krúžku, boli sme spolu na hudobnom
festivale, kde som sa snažila zbaviť myšlienky, že ide o niečo viac. Nevedela
som teda, ako na to zareagovať, a preto som sa úprimne spýtala: „A to je
dobré, alebo zlé?“ Chvíľu sa zamyslel a odpovedal: „Myslím, že dobré.“, „Tak gratulujem!“ nadšene som naňho vykríkla. V tej dobe som sa už oňho
vôbec nezaujímala a nechápala som, prečo mi to vlastne oznámil.
V každom prípade v ten večer zapíjal rozchod a neuveriteľne sa
opil. Stále za mnou chodil, snažil sa ma chytiť za ruku, dať pusu, objať, no ja
som utekala, čo mi nohy stačili. Ale vlastne to bolo zlaté a vraví sa, že
opitý človek koná srdcom a hovorí pravdu. Hoci som mala pochybnosti
a brala som to s rezervou. V noci mi ešte poslal správu
s ospravedlnením, ja som ho na oplátku nenápadne zavolala do kina
a už asi viete, ako to skončilo.
A prečo to tu vlastne píšem? Pretože najčastejšia
otázka akú dostávam je, kde sme sa s priateľom spoznali a ako sme sa
dali dokopy. Je to úplne obyčajný príbeh, aký by ste našli v hocijakej inej
krajine.
PS: Priamu reč som nepoužila ani nepamätám, tak tam bude určite veľa chýb. Gomennasai!
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára