Chodila som na strednú
umeleckú školu, odbor propagačná grafika. Už v tej dobe som frčala na japonskej
hudbe a dosť ma bavilo vytvárať dizajny obalov na CD. A tak bola aj moja
maturitná práca dizajn obalu obľúbenej skupiny, plagát turné plus produkty,
v ktorom spočívala aj tvorba loga, tričko a odznak, a aby sme toho
nemali veľa, tak aj dizajn lístku na koncert. Všetko pochopiteľne imaginárne. No
to bol podnet, ktorý ma doviedol k malému veľkému snu, naozaj raz vytvoriť
skutočný dizajn obľúbenej japonskej skupine.
To postupom času prerástlo do túžby tvorby produktov všeobecne. Osobne
vlastním veľa Morning Musume vecí, z (pre nás) netypických, napríklad
uteráčik, zrkadielko či "kovový" peračník.
Keď som menila prácu,
hľadala som hlavne v takýchto oblastiach, vrátane anime, či rôznych japonských
charakterov (Hello Kitty ale veľmi nemusím). Dosť ma totiž zaujímajú aj
kancelárske a písacie potreby, papierový tovar (podľa mňa je slovenský názov na
stationery dosť nevýstižný). V Japonsku je to obrovský a veľmi obľúbený
priemysel, kde naozaj nájdete všetko, čo vám len napadne, či už ide o funkčnosť
alebo dizajn. Vlastne som presne v tejto oblasti hľadala prácu aj pred 3
a pol rokom, keď som sa snažila vypadnúť z rjokanu v Šizuoke a chcela
robiť niečo, čo ma skutočne baví. No nech som akokoľvek apelovala na
vyštudovanú strednú umeleckú školu a výtvarku a vizuálnu tvorbu na
vysokej, nespĺňala som zrejme 3 základné kritéria:
1. Nemala som pracovné skúsenosti z danej oblasti
2. Nemala som aspoň tri roky vôbec nejakých pracovných skúseností po škole
3. Nebola som japonskej národnosti
Už v predošlých
blogoch som spomínala, že je pre cudzinca ťažké nájsť si prácu mimo angličtinu
(pokiaľ nie ste vyslovene programátor), respektíve musíte hovoriť výborne
japonsky, aby ste mohli robiť v užšom odbore, no v konečnom výsledku
aj tak uprednostnia Japonca, pokiaľ vyslovene nie ste super mega namakaný
človek, ktorého za každú cenu potrebujú. A priznajme si, koľkí z nás
takí sme?...
A preto som
vlastne “skončila“ v mojej bývalej práci, ktorá hľadala cudzincov do
(tváriac sa) globálnej firmy. V tej dobe mi nič iné nezostávalo. No tento
rok sa mi konečne podarilo odškrtnúť aspoň jedno z hore uvedených,
dosiahla som tri roky pracovných skúseností. Pre Japoncov je to magické číslo,
ktoré evokuje, že ako dospelý pracujúci človek už ako tak vieš premýšľať
a konať sám za seba, no zároveň ešte nie si úplne pohltený danou firemnou
kultúrou. Nová firma ťa tým pádom nemusí zaúčať od základov, ale vie ťa ešte
(po svojom) formovať ďalej. Ideálne, no nie?
Ale vráťme sa
k mojej novej práci. Pred časom som v blogu spomínala, že som bola
celkovo iba na dvoch pohovoroch, v entertainment agentúre, kde som sa im
vraj hodila na sekretárku a v mojej terajšej firme. A čo teda
vlastne robím? Mám za sebou tri dni, takže konkrétne zatiaľ nič, no firma je
v podstate taký mix všetkého, čo ma zaujíma. Návrh, tvorba, produkcia
a propagácia produktov, eventov, výstav a všakovakej kolaborácie
v dvoch sférach, Art &Entertainment a Nature&Sustainable. Pod prvým si môžete napríklad predstaviť produkciu
Disney pop-up obchodíkov, Ghibli výstav, či Harry Potter produktov, pod druhým
oddelením zase tvorbu zážitkových eventov v zoologickej záhrade
v spolupráci s TV reláciou alebo dizajn produktov do obchodu
v akváriu. Ja síce patrím pod prvú sféru, no hlavne zo začiatku budem
štuchať asi do všetkého, čo príde a ono sa to aj tak niekedy vlastne
mieša, ak sa dajme tomu objaví kolaborácia Ariel a akvárka. Firma sa teda
pochopiteľne zaoberá aj licenciami na už existujúce dizajny a produkty, no
zároveň tvorí aj veľa vlastných dizajnov. Dnes ma prekvapilo, že na celkom malú
firmu máme až 10 dizajnérov. A aby som nikoho nezmiatla, ja som sa
nehlásila na pozíciu dizajnéra, ale na plánovanie, hoci nakoniec sme aj tak
prišli na to, že sa budem viac hodiť na vývoj zahraničného biznisu, lebo naša
práca rozhodne nekončí japonskými hranicami. Uvidíme, čo z toho nakoniec bude,
keďže japonské firmy majú zvykom neohraničovať pracovné povinnosti pozíciou
a človek robí aj tak všetko.
Konečne mám pocit, že
som medzi svojimi, nemáme žiaden dress code - naposledy som obdivovala krikľavo
červené číny mojej kolegyne, máme podobné záujmy a koníčky – popkultúra,
filmy, hudba, umenie, a v neposlednom rade sú nové nápady viac
než vítané (aspoň to tak zatiaľ vyzerá).
A čo negatíva? Za
tri dni som stihla prísť na to, že sú zrejme všetci dušou „umelci“
a žiadne manažovanie ľudí sa asi nekoná, že tým pádom firemná komunikácia
troška viazne (ale to bude teraz hlavne aj tou koronou, lebo ešte pracujeme na
polovicu z domu), že neexistuje ani systém zaúčania nových zamestnancov,
a ja si vyslovene musím sama vymýšľať prácu, a že máme v cloude
umelecký bordel. Možno by som to všetko pokladala za normálne, ak by som
predtým nepracovala vo firme zameranej na vývoj ľudských zdrojov, prevažne rôzne
skill-up tréningy, kde pojmy leadership a management boli na dennom
poriadku. Nevadí, možno sa mi to aspoň zíde, ak sa po týždni rozhodnem otvoriť
ústa s návrhom o zlepšenie. Veď len včera mal pán prezident firmy
príhovor o tom, ako si máme všetko hovoriť na rovinu, aj na úkor
medziľudských vzťahov (toto síce formuloval troška inak), lebo ak je niečo
očividné zlé, tak poviem, že to zlé je a naopak. Aj keď pochybujem, že by
po chabom týždni prijali názor mladej Slovenky na interný manažment
s otvorenou náručou. Asi to nebudem riskovať.
To je asi tak zatiaľ
všetko. Uvidíme, na čo sa budem sťažovať v blogu o mesiac, ale hlavne
som zvedavá, čo všetko sa dovtedy naučím (a či sa mi dovtedy podarí stretnúť
toho syna manažérky, ktorý je veľký fanúšik Morning Musume).
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára