Zrovna včera sme sa s Jankou pozerali na staré instagramové storky, odkedy prišla v roku 2019 do Tokia a zistili sme, že si to tu naozaj užívame. Kopec výletov po Japonsku, alebo víkendové spoznávanie nových zákutí mesta. Aj ma zamrzelo, že tých blogov naozaj nepíšem viac. Dnes sa teda podelím o zvyšok zážitkov z druhej polky roku 2022 a od marca konečne začnem písať normálne blogy.
Júl
Tento mesiac som bola zaneprázdnená poslednými prípravami pop-up shopu, ktorý začínal začiatkom augusta a mala som ho z veľkej časti na starosti. Bola som celkom vystresovaná a tiež som po dlhej dobe robila aj nejaké nadčasy. Júl bol tiež prvý mesiac nášho nového fiškálneho roku a na moje obrovské počudovanie ma povýšili na pozíciu manažéra. Ako som už spomínala v dávnejšom blogu, nie je to úplne tak, že by som teraz zrazu niečo alebo niekoho nejak extra manažovala. V mojom oddelení som iba ja, takže to znamená, že sa mi len troška zvýšil plat a mám o trošička viac voľnosti rozhodovať o veciach. Za odmenu som sa pozvala do Sailor Moon Múzea, výstave dedikovanej anime, produktom, pár kúskom muzikálových kostýmov a originálnym ilustráciám autorky mangy. Boli sme tam taká celkom srandovná partička ľudí. Pôvodne som zavolala jednu slečnu z partnerskej firmy, s ktorou sme sa cez telefón vždy vykecávali o rôznych veciach a zistili, že obe žerieme Sailor Moon. Je to Japonka narodená v Amerike a hoci už dlhé roky žije v Japonsku, je veľmi otvorená a priateľská. Ona ďalej zavolala svojho amerického kamoša. Černoch, ktorý v Japonsku žije už asi 15 rokov, vyžaruje neskutočne pozitívnu energiu, jeho životná hrdinka je Sailor Moon a kreslí tu mangy. A nakoniec som ja zobrala aj kolegyňu, ktorá síce nie je z rovnakej generácie, no jej staršia sestra ju natoľko ovplyvnila, že je teraz tiež obrovskou fanúšičkou a na Sailor Moon nedá dopustiť. Zastavili sme sa aj v Sailor Moon kaviarni, kde si kamoš začal celkom nahlas pospevovať hudbu z anime, ktorú tam púšťali, takže z nás asi pri vedľajšom stole museli mať zaujímavý kultúrny zážitok.
August
O výlete na Izu a o tom, ako som začala pracovať v Ghibli som už tiež písala, takže to tu nebudem ďalej rozvádzať a radšej si to prečítajte v novom okne!
September
Poslednú dobu je v Japonsku veľkým boomom chodiť stanovať osamote. Mnoho ľudí má profesionálnu výbavu a pravidelne cez víkendy vybehnú do blízkych kempovacích stredísk, hoci si nie som úplne istá, čo tam sami robia. Ale určite to musí byť dobrý relax a odbúravač stresu. Okrem toho ale Japonci milujú aj kempovanie v skupinkách kamarátov, väčšinou na nejakej chate či bungalove, kde sa dá aj grilovať. Presne na taký výlet som sa vybrala s kamarátmi z čias pobytu na univerzite v Šizuoke. Mala som pocit, že som iba do počtu (ale to u týchto kamarátov nie je nič nové), no nakoniec som si to celkom užila. Rozdelili sme sa do dvoch áut, po ceste sa zastavili na obed na suši a k večeru sme dorazili do kempu. Večer sa síce strhla búrka, no my sme si pod strechou bungalova grilovali mäsko, rybku a zeleninku a popritom okrem iného popíjali plechovky Plzňa, ktoré som doniesla. Naposledy sme sa takto pokope videli v lete 2019 ešte pred covidom, takže každý porozprával, čo má nové. Podaktorí sa za tú dobu stihli zosobášiť, a tak sme riešili aj dospeláckejšie problémy a témy. Na druhý deň sme sa po ceste domov na pár hodín zastavili v Jokohama Hakkeidžima Sea Paradise. Je to niečo ako zábavný park spojený s akváriom, kde sme sa boli pozrieť na delfíniu šou, nejaké morské živočíchy a tiež som sa po dlhých rokoch odhodlala na horskú dráhu, ktorá ma vždy donúti zamyslieť sa nad tým, ako asi tak vyzerajú posledné sekundy života. Ale bola to sranda a ani som sa nepovracala! Deň sme zakončili dezertom a pobrali sa domov. Vždy sa s deckami veľmi zabavím, takže ma mrzí, že nie som väčšou súčasťou ich života, no už je to 10 rokov, čo sa poznáme a nič sa nezmenilo, takže to asi nebudem siliť.
Október
V októbri sa v Tokiu každý rok koná Czech festival a hoci som tento rok z programu nevidela vôbec nič, podarilo sa mi vypiť pár českých pív, zjesť vynikajúci guláš a po dlhej dobe pokecať s našincami. Je to vždy skvelá príležitosť dozvedieť sa, ako si tu v tom Japonsku Slováci a Česi nažívajú a tiež sa posťažovať na krajinu, v ktorej sa nám síce nežije zle (aspoň väčšine?), ale niektoré veci by mohli fungovať inak a lepšie.
Tento mesiac som tiež bola jedna z prvých návštevníkov Ghibli Parku, ktorý sa 1. novembra otvoril v prefektúre Aiči. Zamestnanci štúdia boli totiž oslovení s prosbou zahrať sa na zákazníkov v rámci zaučovacieho tréningu zamestnancov Parku pred jeho oficiálnym otvorením. Ghibli Park rozhodne ale nie je zábavný park, ako si ho asi predstavujete. Nie sú tam žiadne divoké atrakcie alebo vláčik, ktorý by nás previezol fantastickým svetom. Je zasadený do rozsiahleho zeleného parku a rozdelený na niekoľko areálov s budovami a objektami z filmov. Zatiaľ bola otvorená iba prvá časť parku, do ktorej hlavne patrí tzv. Veľký Sklad, v ktorom je postavených hneď niekoľko svetov, nájdete tam galérie, miesta na fotenie, malé kino, reštauráciu a obchod s limitovanými produktami. Bol to naozaj zaujímavý zážitok, no o Parku sa chcem viac rozpísať tento rok v osobitnom blogu, pretože sa tam čoskoro znovu chystám.
Jedným z koncertov v tohto roku bola pre mňa napodiv Kyary Pamyu Pamyu, ktorú poznáte asi iba v prípade, ak ste pred 10 rokmi sledovali japonskú scénu, kedy sa jej song PONPONPON stal obrovským hitom po celom svete. Síce som nikdy nebola veľkým fanúšikom zrovna tohto songu, veľmi som frčala na jej nasledujúcich veciach a nedám tiež dopustiť na Yumeno Hajima Ring Ring z 2014, ktorý si silno spájam s koncom študijného pobytu v Šizuoke a pri vypočutí vždy pociťujem nostalgiu a akýsi sentiment. Takže pre mňa bolo veľmi príjemným prekvapením, keď som skrz prácu dostala možnosť ísť na jej koncert pri príležitosti 10. výročia debutu. S kolegom sme sedeli v areáli pre zainteresované osoby a boli sme jediní, kto si kúpili svietiacu tyčinku a ostošesť mávali do rytmu neuveriteľným 82 pesničkám, ktoré bravúrne odtancovala a odspievala.
V neposlednom rade je október mesiacom, kedy sa mojím najobľúbenejším chlapcom zo skupiny Travis Japan podarilo po asi 8 mesiacoch tréningu v Amerike uzavrieť zmluvu s americkým Capitol Records, vydať digitálny debutový singel v angličtine dostupný po celom svete (čo pre túto konkrétnu idol agentúru rozhodne nie je vôbec bežné) a triumfálne sa vrátiť do Japonska, aby som na ich koncerty mohla minúť polku svojho bonusu z práce.
November
Celkom narýchlo sa tento mesiac konala SLovenská noc, ktorú sme s Jankou zorganizovali v podniku, kde vždy spievavam. Išlo o malú akciu, kde sme podávali chlebíčky, zemiakové placky, české pivo a vianočné varené víno. Všetko sme to vlastnoručne chystali v malej staršej kuchynke, bavilo nás to a dúfame, že ľuďom aj chutilo. Pravdupovediac ani ja, ani Janka nejak extra často nevaríme, takže sme mali troška obavy. Vyvrcholením našej šikovnosti bolo, keď sa v jednom momente zapálila servítka pri sporáku a vzbĺkol nám oheň skoro až po strop. Ešteže je Janka pohotová a tanier s horiacimi servítkami ihneď hodila pod studenú vodu do veľkého umývadla. O pár sekúnd na to sa vo dverách, ktoré predstavoval iba záves, objavil majiteľ podniku a pýtal sa, ako to ide a či je všetko v poriadku. Doteraz nevieme, či nás s tým ohňom zazrel, alebo nie.
December
Aby som to už nenaťahovala, lebo blog je viac než dlhý, v decembri spomeniem iba jeden pekný víkend tesne pred odletom na Slovensko. V sobotu som išla do divadla na 10. výročie predstavenia, na ktorom som bola pred 9 rokmi počas štúdia na univerzite v Šizuoke. Je to jedno z mojich najobľúbenejších predstavení vôbec, lebo vyobrazuje príbeh úplne prvej Johnny‘s skupiny zo 60. rokov a ako sa vydali do Ameriky na tréning (áno, je vám to povedomé?). Ako dostali možnosť vydať platňu, no nakoniec sa museli vrátiť do Japonska, kde síce boli úspešní, no ich srdcia stále prahli po nesplnenom sne. Nakoniec sa každý z členov rozhodol ísť vlastnou cestou a skupina sa rozpadla. Mala som v ten deň veľmi dobré miesto na sedenie asi v 3. rade, kde som slzila a zároveň sa vyškierala od ucha k uchu, aké dobré to bolo. Ešteže sú na predstaveniach ešte stále povinné rúška, lebo som asi netvárila zrovna najpôvabnejšie a z tej blízkosti si niektorí účinkujúci všimli, že v hľadisku sedí cudzinka.
V nedeľu som si odskočila na jednodňový výlet práve do mojej rodnej Šizuoky. Poslednú dobu som sa začala stretávať s dvoma dievčatami, z Indonézie a Rumunska z vtedajšieho pobytu, ktoré teraz tiež v Tokiu žijú. Dohodli sme sa, že navštívime učiteľku japončiny, ktorú som ja osobne nevidela už aspoň 6 rokov. Skočili sme na obed a poprechádzali sme sa aj po prázdnom kampuse plnom žltých listov popadaných všade naokolo. Pri pohľade na schody a hlavný chodník lemovaný veľkými farebnými tabuľami s názvami krúžkov a klubov ma prepadla silná nostalgia. O chvíľu to bude 10 rokov, odkedy som prišla do Šizuoky s hlavou plnou malých a veľkých snov, ktoré sa pomaly, ale isto napĺňajú. A s týmto príjemným pocitom som sa po 3 rokoch vrátila na Vianoce na Slovensko.
Sewitches
Super clanok, cakam na dalsie slubene. :)
OdpovedaťOdstrániť