V predošlom blogu som sa rozpísala
oveľa viac, než som plánovala, a tak si dám rekapituláciu roku 2019 sem.
Ako všetci viete, strašne som zanedbala písanie. Nemala som čas, chuť, témy,
nič sa nedialo, iba také prežívanie cez týždeň a cez víkendy som behala po
vonku. Nevedela som, čo by ste si radi prečítali, nevedela som, čo vám chcem
vlastne povedať. A tak som rok 2019 ukončila iba s dvoma blogmi
a dokonca ani neoslávila 5. blogové výročie v decembri. Samú ma to
dosť šokuje. Ale nechcem ani sľubovať, že rok 2020 bude iný. Neviem. Ale rada
by som písala každý mesiac ako predtým. Tento blog mal vyjsť vo februári, no
keďže mám problémy s počítačom, bohužiaľ to nešlo. Ale okrem tohoto blogu
mám rozpísaný aj ďalší, takže verím, že tento rok to bude lepšie.
Možno nemá veľmi zmysel robiť štatistiku,
ale len tak zo zvedavosti sa teda pozrime na čísla.
Do zátvorky vždy uvediem
porovnanie s predošlým rokom.
- Počet blogov v 2019:
2 (-5 )
- História všetkých
zobrazení stránok: 27 256 (+3 887)
Na 2 blogy fajn, nie? Ale
podľa mňa je tam niečo divné, lebo občas mi ukazuje zobrazenia zo zvláštnych
zdrojov a kútov sveta.
V minulosti som
uvádzala 3 najčítanejšie a 3 najmenej čítanejšie blogy. Čo dnes? Tak
skúsim prvý a posledný.
- Najčítanejší:
O tom, ako sme sa spoznali 714 zobrazení
A just tento blog
nikdy nevymažem!
- Najmenej čítaný:
O tom, ako som zažila prvý hudobný festival v Japonsku 118
zobrazení
Klikajte!
Tieto Vianoce som sa vrátila po dvoch
rokoch na Slovensko. Možno si pamätáte, s akými negatívnymi myšlienkami
som sa do Japonska vrátila pred tými dvoma rokmi → O mojich pocitoch
Preto som sa tentoraz dosť obávala, snažila
som sa nemať veľké očakávania od toho prostredia, ktoré na mňa už niekoľko
rokov pôsobí pochmúrne z rôznych dôvodov. A to nemusí byť ani zima!
No prekvapivo sa tentoraz nič také
neudialo, priam som mala pocit, že je Slovensko oveľa pozitívnejšie. Rozprávala
som sa s mnohými kamarátmi a hoci sa väčšina z nich na niečo sťažovali, boli to
také banality a hoci aj niekedy nie, zdalo sa mi, že v konečnom dôsledku sú
šťastní, lebo im vlastne nič z tých najdôležitejších vecí v živote nechýba. Asi
prvýkrát, odkedy som sem prišla, som si povedala, že žiť v Japonsku nemusí byť
moja jediná možnosť, ako byť šťastná. Tieto zmeny sa vo mne odohrávali už
dlhšie, cítiť to aj z posledného blogu v minulom roku→ O tom, ako sa s Japoncami bavím (iba) o počasí
Cesta na Slovensko mi iba potvrdila, že to,
či je človek šťastný, nezáleží na tom, kde sa nachádza, ale ako sa voči tomu
postaví. Či si to vie sám zariadiť, alebo nie. A možno štatistiky ukazujú,
že v Japonsku sú lepšie podmienky na život, no to podľa mňa záleží aj od
toho, aké ma človek hodnoty, čo je pre neho najdôležitejšie a ako chce
žiť. A pre mňa nie je vôbec dôležitá kariéra, ktorá aspoň tu v Tokiu, je na tak vysokej priečke
hodnôt, ani peniaze, ani oddanosť spoločnosti a firme. Pre mňa je
najdôležitejšie zdravie, voľný čas, sociálne a kultúrne vyžitie, balans v pracovnom
a osobnom živote. A síce nemám žiadnu zákernú chorobu (vďakabohu), no
necítim sa dobre, zažívam veľa stresu, mám málo energie, nič sa mi kvôli tomu
nechce, kvôli tomu nešportujem, veľa jem. Pôsobí to na mňa v mnohých smeroch.
A ak si ty, ako čitateľ teraz hovoríš, že sú to všetko výhovorky, možno
máš pravdu. Športovať môžem začať hneď teraz. Ale viem, že mi to nevydrží, keď
budem cez týždeň do 22. hodiny v práci a cez víkend budem rada, že sa
doobeda vyspím. Je to začarovaný kruh, kde treba useknúť to, čo to spôsobuje,
inak sa nič nezmení. Voľný čas? Ten mám cez víkend, ale naozaj sa mi nepáči, že
ho skôr používam na to, aby som zabudla na prácu. Nie, ja chcem byť viac
tvorivejšia, viac sa venovať osobnému rozvoju a nielen „zapíjať žiaľ a stres“.
Ale ako som povedala na začiatku, nezáleží, kde sme. Tento spôsob života môžem
zmeniť buď tu, alebo, na druhej strane, nemám dôvod tu byť a môžem ísť žiť
inam a ináč. Nič ma tu nedrží, nemám tu žiadne záväzky, iba starú lásku ku
krajine, ktorá ma kedysi očarila svojou inou kultúrou a krásnym jazykom.
A očaruje ma aj naďalej, ale už som prišla do štádia, kedy nepremýšľam nad
svojím životom ako „Ja v Japonsku“, ale iba ako „Ja“. Lebo ja som to
najdôležitejšie, na čom záleží a pokiaľ sa ja necítim dobre v Japonsku,
nevidím dôvod prečo to siliť. Nehovorím, že na Slovensku sa budem cítiť
spokojne. Neviem, či v akejkoľvek inej krajine áno. To keby sme vedeli,
tak sme každý inde. Hlavné je, aby sme sa neobmedzovali v niečom iba
preto, že sme presvedčení, že áno, to je to miesto, kde som chcela vždy byť!
Nehovorím, že odchádzam, nehovorím, že sa
vraciam. Iba si otváram všetky cesty, ktoré by ma mohli doviesť
k vytúženému šťastiu (ktoré
nakoniec aj tak neexistuje, lebo človek je tvor nenásytný a nikdy nebude
spokojný s tým, čo má).
Po jednej takej ceste som už začala kráčať, no o tom zase nabudúce.
Sewitches
Komentáre
Zverejnenie komentára